NÁZOR: Štátne súdy a súdnych exekútorov nahradili po 20 rokoch fungovania súkromné inkasné agentúry

Na stránke www.pravda.sk bol 26.3.2019 zverejnený článok „Nebankovky opäť skúšajú ošklbať ľudí“.

Súčasťou článku bolo aj vyjadrenie Národnej banky Slovenska (NBS) o nevyhovujúcom súčasnom stave, ktorý nastal v oblasti neregulovaného mimosúdneho vymáhania pohľadávok, či už nebankovými spoločnosťami alebo inkasnými agentúrami, ktoré od nich pohľadávky preberú.

Ako súdny exekútor i ako právnik intenzívne sledujem dianie v oblasti vymáhania pohľadávok, najmä po 1.4.2017, kedy bolo zavedené náhodné prideľovanie exekúcií. Počas kariéry som sa niekoľko rokov venoval mimosúdnemu vymáhaniu, 7 rokov som vymáhal pohľadávky v advokácii a posledných 10 rokov fungujem ako súdny exekútor. Poznám teda všetky oblasti a špecifiká jednotlivých fáz vymáhania, nielen po právnej, ale najmä po praktickej stránke, preto si myslím, že mám k veci čo povedať a rád by som nadviazal na vyjadrenie NBS v predmetnom článku.

Odkedy sa začala legislatívne pripravovať novela Exekučného poriadku, ktorá zaviedla náhodné prideľovanie exekúcií (zákon č. 2/2017 Z. z.), upozorňoval som priebežne viaceré dotknuté subjekty, najmä zástupcov „veľkých“ veriteľov, že dôsledkom zavedenia náhodného prideľovania bude ten stav, ktorý dnes v oblasti vymáhania pohľadávok všetci zažívame.

Keďže celý problém, ktorý popisujem, priamo súvisí so zavedením náhodného prideľovania exekúcií po 1.4.2017, vyjadrím sa najskôr k  téme náhodného prideľovania exekúcií:

1. Ako právnik plne rešpektujem súčasný právny stav, nech je akokoľvek zlý.
2. Ako občan vnímam následky zavedenia náhodného prideľovania exekúcií v jeho súčasnej podobe ako návrat do deväťdesiatych rokov s tým, že vtedajších „pouličných vymáhačov“ nahradili dnešné inkasné agentúry, ktoré používajú call-centrá, softvérové roboty, dávkové sms-ky, e-maily, profilovanie dlžníkov a iné nástroje sofistikovaného psychologického nátlaku. Oba tieto inštitúty suplujú činnosť dvoch subjektov, ktorí by ako jediní v právnom štáte mali pohľadávky vymáhať – advokátov (súdne vymáhanie) a súdnych exekútorov (exekučné vymáhanie).
3. Ako súdny exekútor sa považujem za podnikateľa, keďže podľa § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka vykonávam činnosť súdneho exekútora a) vo vlastnom mene, b) na vlastnú zodpovednosť, c) za účelom dosiahnutia zisku a keďže nie som na základe pracovného alebo štátno-zamestnaneckého pomeru nikoho zamestnancom, ďalšia polemika na túto tému je u mňa vylúčená.
4. Ako podnikateľ vnímam zavedenie náhodného prideľovania exekúcií ako akt štátnej moci, právne analogický socialistickému vyvlastneniu, nakoľko som 8 rokov vynakladal nemalé prostriedky a investoval celý svoj pracovný čas do budovania podniku (exekútorského úradu), s legitímnym očakávaním budúceho zisku (a tým nemyslím abstraktné predstavy o ležaní na pláži, ale judikatúru EÚ na tému legitímnych očakávaní a právnej istoty v právnom štáte). Uvedený osobný postoj nemám problém prezentovať verejne, nikdy som sa ním netajil a nemyslím si, že akokoľvek znižuje vážnosť toho, o čom píšem ďalej.

Toľko téma náhodné prideľovanie, teraz k samotnému článku na pravda.sk:

Plne sa stotožňujem s tým, čo uviedla hovorkyňa NBS ohľadom nebezpečenstva aktivít inkasných spoločností, resp. aj niektorých nebankových spoločností, v podobe psychologického nátlaku, neetických, niekedy hraničných alebo nezákonných postupov pri vymáhaní pohľadávok od dlžníkov, vrátane navyšovania vymáhanej pohľadávky, bez akejkoľvek relevantnej kontroly.

Je nutné si uvedomiť, že spotrebiteľské úvery predstavujú nemalý biznis a keď štát upravil legislatívu tak, aby nebankové spoločnosti nedostali od spotrebiteľov neprimerané úroky, poplatky a sankcie prostredníctvom súdneho rozhodnutia a následnej exekúcie – dostavil sa neočakávaný výsledok – ono to celé funguje ďalej, ale bez súdnych rozhodnutí a exekúcií a teda bez akejkoľvek kontroly zo strany štátu.

Situácia v oblasti vymáhania pohľadávok sa podľa môjho názoru radikálne zhoršila (najmä v spotrebiteľskej agende) od 1.4.2017, kedy došlo k zavedeniu náhodného prideľovania exekúcií a k iným zmenám v Exekučnom poriadku, ktoré veriteľom, jednoducho povedané, nevyhovujú. Tieto zmeny viedli k tomu, že prakticky všetci "veľkí" veritelia prestali uplatňovať svoje pohľadávky na súde a vymáhať ich prostredníctvom súdneho exekútora,
nakoľko tento postup je pre nich neefektívny a stratový. Namiesto toho vymáhajú svoje pohľadávky mimosúdne sami alebo tieto odpredávajú tretím stranám, ktoré v mimosúdnom vymáhaní pokračujú. Výsledok pre právne neznalého dlžníka, obzvlášť spotrebiteľa, je v oboch prípadoch horší.

Jednotliví veritelia, ktorí v minulosti podávali návrhy na vykonanie exekúcie v počte tisícov, resp. desiatok tisícov návrhov ročne, od 1.4.2017 nepodali buď žiadny návrh na vykonanie exekúcie alebo podávajú návrhy rádovo v desiatkach kusov. Pozor, netreba sa nechať zmiasť celkovou, v médiách prezentovanou štatistikou podaných návrhov na vykonanie exekúcie po 1.4.2017 – približne 80 % týchto „nových“ návrhov predstavujú pohľadávky jednej zdravotnej poisťovne, pričom iba ostatné podané návrhy sú marginálne pohľadávky súkromných veriteľov. 

Uvedený stav považujem z pohľadu fungovania právneho štátu za nebezpečný celospoločenský problém, pretože štatisticky nejde o žiadnych zanedbateľných veriteľov. Hovorím o veriteľoch ako sú telekomunikační operátori, zdravotné poisťovne, banky, nebankové spoločnosti, celoslovenskí dodávatelia energií a služieb. Analogicky to vyzerá aj vo vzťahu k pohľadávkam samotného štátu.

Situácia je teda v skutočnosti omnoho horšia ako ju vníma NBS a zďaleka sa netýka iba nebankových subjektov.

Vymáhanie pohľadávok od spotrebiteľov bolo pred 1.4.2017 realizované prostredníctvom súdov a exekútorov (o žalobných návrhoch rozhodovali súdy, v exekúcii vymáhali pohľadávky exekútori, ktorí sú pod neustálou kontrolou a) exekučného súdu, b) Slovenskej komory exekútorov, c) Ministerstva spravodlivosti). Bolo teda striktne právne regulované a kontrolované štátom.

Po 1.4.2017 významní veritelia prestali podávať návrhy na vykonanie exekúcie a presunuli vymáhanie svojich pohľadávok na inkasné agentúry, ktoré právne regulované nie sú v podstate vôbec. Navyše, povedzme si to úprimne, akákoľvek ich zákonná regulácia je formálna a iluzórna, pokiaľ nie je spojená s dôslednou, reálnou kontrolou a sankciami zo strany štátu.

Nemôžem sa vyjadrovať v mene Slovenskej komory exekútorov ako mojej stavovskej organizácie, táto kompetencia prináleží prezídiu komory. Môžem vyjadriť iba svoj názor, konkrétne ten, že mnohí exekútori by jednoznačne uvítali koncepčnú zmenu legislatívy, napríklad v podobe toho, že by akékoľvek vymáhanie pohľadávok bolo možné iba prostredníctvom advokátov (uplatnenie pohľadávky na súde) a súdnych exekútorov, ktorí by realizovali tak exekučné, ako aj mimosúdne vymáhanie. Obdobne to platí o presune inštitútu dobrovoľných dražieb na súdnych exekútorov, ale na to roky chýba vôľa na strane samotných veriteľov, teda najmä bánk.

Uvedený postup, teda mimosúdne vymáhanie pohľadávok prostredníctvom súdnych exekútorov by bol legislatívne nenáročný, postačovala by stručná zmena Exekučného poriadku, spočívajúca v rozšírení kompetencie súdnych exekútorov z exekučného aj na mimosúdne vymáhanie pohľadávok. Všetky potrebné kontrolné mechanizmy zo strany štátu smerom k exekútorom sú už dlhé roky v zákone zakomponované, odskúšané a plne funkčné. Princíp náhodného prideľovania samozrejme neprichádza do úvahy, exekútora by si pri mimosúdnom vymáhaní vyberal veriteľ, bez akejkoľvek ingerencie súdu.

Takýto krok by bol celospoločensky prospešný. Bol by súladný aj so záväzkami SR vo vzťahu k EU, keďže väčšina pohľadávok, vymáhaných dnes inkasnými agentúrami, sa týka spotrebiteľských vzťahov, ktoré vyžadujú osobitú úroveň ochrany zo strany štátu.

Som presvedčený, že je najvyšší čas začať konštruktívny dialóg medzi „veľkými“ veriteľmi a príslušnými orgánmi štátu, vrátane NBS ako dozorujúceho orgánu pre banky a nebankové spoločnosti a vrátane Slovenskej komory exekútorov ako stavovskej organizácie, zastrešujúcej súdnych exekútorov.

Cieľom dialógu by malo byť vytvorenie takého legislatívneho stavu, ktorý by motivoval veriteľov k tomu, aby konali tak ako pred 1.4.2017, a teda aby svoje pohľadávky namiesto neregulovaného mimosúdneho vymáhania cez inkasné agentúry uplatňovali na súde a následne vymáhali prostredníctvom súdnych exekútorov.

Túto ideu by mala podporiť aj Slovenská advokátska komora, ktorá tiež určite nie je stotožnená s tým, že inkasné spoločnosti v „polopokútnej šedej zóne“ dodávajú klientom službu, ktorá je vyhradená advokátom (vymáhanie pohľadávok ako poskytovanie právnych služieb).

Pre vážnosť situácie zhrniem ešte raz, o čom píšem:

Od zavedenia náhodného prideľovania exekúcií  (1.4.2017) uplynuli 2 roky, veritelia svoje pohľadávky takmer vôbec nevymáhajú prostredníctvom súdov a súdnych exekútorov. Nič nenasvedčuje tomu, že by sa to malo v dohľadnej dobe zmeniť.

Uvedený stav je právne a spoločensky neprijateľný a reálne ohrozuje vymožiteľnosť práva v SR. Dotknutým subjektom, vrátane SKE, sa do dnešného dňa nepodarilo vykonať žiadne konkrétne kroky, ktoré by viedli k zmene tejto situácie. Rovnako nemám ani vedomosť o tom, že by si celospoločenského dosahu a akútnosti tohto problému boli vedomé kompetentné orgány verejnej moci, vrátane dosahu nevymáhania pohľadávok štátu na štátny rozpočet.

Preto budem veľmi rád, ak si tento článok všimne ktokoľvek, kto má k danej téme nielen čo povedať, ale s ňou aj niečo urobiť a bude to viesť k tomu, že „veľkí“ veritelia, NBS a príslušné orgány štátu začnú v tejto veci komunikovať s prezídiom SKE, či už tým súčasným, alebo s novým, ktoré bude zvolené 29.4.2019 na nadchádzajúcej konferencii súdnych exekútorov.

A na záver disclaimer:

Všetko vyššie uvedené predstavuje môj subjektívny, osobný názor, nejde o oficiálne stanovisko SKE alebo jej orgánov. Rovnako platí, že nehovorím za všetkých exekútorov, iba za pár desiatok z nich, s ktorými túto problematiku riešime tretí rok a radi by sme sa už konečne pohli z miesta. Ktorýmkoľvek smerom.

Autor:
JUDr. Roman Fogta, MBA
súdny exekútor