Slovenský právny systém nepochybne patrí do kontinentálneho právneho systému a nie do anglo-amerického právneho systému, ako si to v súčasnosti pravdepodobne z nevedomosti alebo nedbalosti neuvedomujú niektorí sudcovia a advokáti v súdnej a právnej praxi.
Profesor Jozef Prusák v Teórii práva charakterizuje kontinentálny právny systém ako systém písaného práva, pričom dominantná úloha pripadá zákonnému či štátnemu právu vytváranému najvyššími štátnymi orgánmi a nie právnym obyčajom alebo súdnym precedensom (t.j. rozhodnutiam Najvyššieho súdu SR). „Súdy a iné orgány aplikácie práva sú oprávnené právo nachádzať. Nemajú však právomoc právo tvoriť. Sudca je ústami zákona.“ V právnej a súdnej praxi sa pomerne často stáva, že tak sudcovia ako aj advokáti poukazujú pri svojom konanía sudcovia tiež pri svojom rozhodovaní na rôzne rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, pričom uvedené konanie je priamo v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, ktorá by mala mať a aj má najvyššiu právnu silu v Slovenskej republike. Vyššie uvedená a mylne aplikovaná teória slovenského práva sa dostala aj do niektorých ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a to z neznámych príčin, nakoľko zákonodarca by si mal byť vedomý a poznať charakter slovenského právneho systému a Ústavu Slovenskej republiky.
Medzi rozporuplné a protiústavné ustanovenia CSP môžeme zaradiť: Čl. 2 ods. 2, Čl. 4 ods. 2, § 220 ods. 2 a ods. 3, § 393 ods. 2 a ods. 3,§ 421 ods. 1 písm. a) a písm. b). Všetky uvedené ustanovenia CSP v zjednodušenej podobe hovoria o tom, že každý spor by mal byť a dokonca „bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít“. V danom bode je nutné povedať, že najvyššie súdne autority sú v Slovenskej republike jednak Najvyšší súd Slovenskej republiky a jednak Ústavný súd Slovenskej republiky, pričom podľa nášho právneho názoru je danou a výlučnou najvyššou autoritou s poukazom na konanie a rozhodovanie slovenských súdov jedine Ústavný súd Slovenskej republiky.
Čl. 144 ods. 1 zákona č. 460/1992 Zb. Ústava SR jednoznačne ustanovuje, že „sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.“ Uvedené explicitné znenie Ústava SR opätovne uvádza v Čl. 145 ods. 4, kde vymenúvaný sudca skladá do rúk prezidenta SR sľub, že: „Sľubujem na svoju česť a svedomie, že sa budem spravovať ústavou, ústavnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, a zákonmi, budem vykladať zákony a rozhodovať podľa svojho najlepšieho presvedčenia, nezávisle a nestranne“. Uvedené znenie Ústavy SR sa ako jedno z mála opakuje dvakrát za sebou. Zo žiadneho predmetného článku Ústavy SR,ako právneho predpisu z najväčšou právnou silou, nevyplýva skutočnosť, že by sa mal slovenský sudca pri svojom konaní a rozhodovaní riadiť akýmikoľvek inými rozhodnutiami akýchkoľvek iných súdov slovenskej republiky. Zároveň poukazujeme doplňujúco na Čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, ktorý ustanovuje, že: „Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“. Na doplnenie problematiky v súdnej a právnej praxi poukazujeme ešte na Čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, ktorý ustanovuje, že: „Výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.“ Komentár k Ústave SR od Milana Čiča a kolektívu sa k predmetným článkom Ústavy SR vyjadril v tom zmysle, že: „do obsahového rozhodovania sudcu môže zasahovať iba vyšší súd v rámci riadneho alebo mimoriadneho opravného prostriedku, na základe ktorého môže rozhodnutie súdu zmeniť alebo zrušiť. Keď ho zruší, je sudca viazaný právnym názorom vyššieho súdu.“ Z predmetného znenia vyplýva, že záväznosť rozhodnutia súdu vyššieho stupňa je záväzná pre súd nižšieho stupňa len v prípade toho istého súdneho sporu a len v prípade, že súd vyššieho stupňa vrátil vec na ďalšie konanie súdu nižšieho stupňa. O záväznosti pre iné slovenské súdy nepadla ani zmienka v predmetnom komentári. Komentár k Ústave SR od Jána Drgonca k predmetnej právnej úprave uvádza, že: „právny názor Ústavného súdu SR obsiahnutý v jeho rozhodnutí vydanom v konaní podľa čl. 125 ods. 2 Ústavy SR na základe návrhu súdu je pre súd záväzný.“
Ústavný súd SR v uznesení v konaní pod spis. zn. II. ÚS 81/02 k článku 144 ods. 1 Ústavy SR uviedol, že predmetný článok neupravuje základné práva a slobody v konaní o sťažnosti podľa článku 127 Ústavy SR, ale upravuje princípy fungovania nezávislého súdnictva.
Ústavný súd SR v náleze v konaní pod spis. zn. II. ÚS 50/01 uviedol, že keď „ustanovenie právneho predpisu dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavným a druhý ústavne nesúladným spôsobom) má prioritu jeho výklad ústavne súladným spôsobom. Pre súdy táto povinnosť vyplýva celkom jednoznačne z čl. 144 ods. 1 v spojení s čl. 152 ods. 4 Ústavy SR. Keďže podľa čl. 144 ods. 2 Ústavy SR môžu súdy namietať nesúlad všeobecne záväzného právneho predpisu s Ústavou SR, sú tým viac zaviazané k ústavne súladnému výkladu každého zákona týkajúceho sa ich rozhodovacej činnosti. Táto povinnosť súdu zodpovedá ústavne garantovanému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy SR.“
Ústavný súd SR tiež uviedol v náleze v konaní pod spis. zn. III. ÚS 64/00, že: „podľa čl. 144 ods. 1 Ústavy SR sú sudcovia pri rozhodovaní viazaní iba zákonom, čo treba chápať tak, že nie sú viazaní nielen podzákonnými normami, ale ani normami, ktoré nie sú súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky, a tento ani ich použitie zvlášť neumožňuje, teda nie sú viazaní ani kanonickým právom“.
Z uvedeného teda vyplýva, že nami vyššie uvedené ustanovenia CSP sú nie len v rozpore s ustanoveniami Ústavy SR, ale aj s ustanoveniami samotného CSP a to konkrétne s Čl. 3 ods. 1 CSP ako aj s ustanovením § 193 CSP (teda v rámci jedného a toho istého právneho predpisu). Skutočnosť, že rozhodnutia súdov (anglo-americký právny systém) sa dostali do nášho kontinentálneho právneho systému v podobe nového CSP a aj vďaka zrejme chybnej aplikácii rozhodnutí Najvyššieho súdu SR v súdnej praxi niektorými sudcami pri ich konaní a ich rozhodovacej činnosti, priamo odporuje nášmu slovenskému (a kontinentálnemu) právnemu systému a teórii práva, ktorou by mal úspešne prejsť každý právnik v Slovenskej republike. Za pozornosť tiež stojí, že ak by sa teoreticky pripustilo, že sudca sa môže a musí riadiť aj rozhodnutím Najvyššieho súdu SR, čo úplne odporuje čl. 144 ods. 1 a čl. 145 ods. 4 Ústavy SR, došlo by tým aj do nepochybného zásahu do nestrannosti a nezávislosti konajúceho sudcu, čo je tiež v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.
Autor:
JUDr. Pavol Kollár, advokát a konateľ
Advokátska kancelária JUDr. Pavol Kollár, s.r.o.
www.judrkollar.sk
Ilustračné foto: najprávo.sk
Súvisiace články
- NÁZOR: Odročenie pojednávania v zmysle CSP a OSP
- NÁZOR: Stav súdnictva Slovenskej republiky podľa porovnávacieho prehľadu EÚ
- Čo vás zaujalo v roku 2016 na portáli najprávo.sk
- Absencia úradne osvedčeného podpisu predsedu valného zhromaždenia
- Oznamovanie protispoločenskej činnosti zamestnancom
- REKODIFIKÁCIA: Môže súd rozhodnúť súčasne o nároku aj o výške náhrady trov konania?
- ALOJZ BARÁNIK: Rekodifikáciu by som využil na zásadnejšie zmeny
- O pár dní nadobúda účinnosť prvá novela Civilného sporového poriadku
- REKODIFIKÁCIA: Môže vyšší súdny úradník vydať platobný rozkaz?
- Ustálená rozhodovacia prax najvyššieho/dovolacieho súdu
- Odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu ako dôvod dovolania