Na stole Súdneho dvora Európskej únie je opäť slovenský návrh v spotrebiteľskej veci

Skutkový stav veci

HD je živiteľom štvorčlennej rodiny (družka a dve maloleté deti). Po narodení dieťaťa mal HD príjem len dočasnú štátnu sociálnu dávku za opatrovanie novonarodeného dieťaťa (materské) mesačne 746 eur. Išlo o jediný príjem, ktorý mal HD, a to len dočasne do októbra 2019. Po skončení dávky predpokladal mzdu na úrovni minimálnej mzdy 550 eur.

HD nezvládal splácať pôžičky, s ktorými boli spojené náklady mesačne približne 500 eur. Za účelom úhrady dlhov zobral ďalšiu pôžičku od Prima banky, a.s. (ďalej aj „banka“), ktorá je predmetom tohto konania. Banka poskytla HD dňa 17. júna 2016 spotrebiteľský úver 5700 eur (ďalej len „úver“) so 7,90 % úrokom, so záväzkom HD splatiť úver mesačnými 96 splátkami po 80,68 eur.

HD splácal úver do augusta 2017 a v septembri 2017 zaplatil už len časť splátky. Spolu zaplatil 1162,60 eur a z toho banka použila na splatenie úveru 616,21 eur.

Vzhľadom na porušenie zmluvy banka vyhlásila ku dňu 28.12.2017 okamžitú splatnosť úveru (default). Banka oznámila HD, aby vrátil celý úver jednorazovo a následne banka zažalovala HD na súde o zaplatenie:

I. dlžnej istiny 5.083,79 eur,

II. dlžného úroku za obdobie do defaultu 137,80 eur,

III. úroku z omeškania za obdobie do defaultu vo výške 2,21 eur,

IV. sankčných úrokov z omeškania 5 % z dlžného úveru 5.083,79 eur za obdobie od defaultu do celkového zaplatenia zvyšky úveru,

V. poplatkov za poistenie 3,96 eur,

VI. úrokov z omeškania 5 % z dlžných úrokov 137,80 od defaultu do zaplatenia,

VII. zmluvného úroku 7,90 % z dlžného úveru 5.083,79 eur za obdobie od defaultu do celkového zaplatenia zvyšku úveru.

Okresný súd Kežmarok („okresný súd“) vyhovel žalobe v drvivej časti a uložil HD povinnosť zaplatiť banke položky v bode 4 pod odsekmi I., II., III., IV.,V.

Okresný súd pre zmenu zamietol žalobu v časti pod bodom 4 položky VI.,VII.

Okresný súd teda nepriznal banke zmluvný úrok 7,90 % z dlžného úveru 5.083,79 eur za obdobie od 28.12.2017 do celkového zaplatenia zvyšku úveru. Okresný súd odôvodnil zamietnutie týchto úrokov v podstate tým, že zákon reguluje ako právo veriteľa po splatnosti pohľadávky (po defaulte) len úroky z omeškania (§ 517 odsek 2 Občianskeho zákonníka) a takýto názor bol odobrený tak Najvyšším súdom Slovenskej republiky, ako aj Ústavným súdom Slovenskej republiky. Okresný súd navyše poukázal na skutočnosť, že v inom súdnom konaní už súd právoplatne rozhodol, že rovnaká zmluvná klauzula banky o platení úrokov nad rámec úrokov z omeškania (ďalej aj „kumulácia úrokov“) už bola vyhodnotená ako nekalá zmluvná podmienka, a to má za následok pre banku zákaz jej ďalšieho používania podľa § 53a Občianskeho zákonníka.

Proti rozsudku podala odvolanie banka a navrhla, aby odvolací súd jej priznal za obdobie po defaulte okrem úrokov z omeškania aj zmluvné úroky. Banka okrem iného poukázala na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor EÚ“) v spojených veciach C-96/16 a C-94/17, v ktorom súdny dvor poukázal na cieľ úrokov, ktorým je odplata za užívanie peňazí až do ich zaplatenia.

A práve rozsudok súdneho dvora na otázku španielskeho súdu (C-96/16 a C-94/17) vyvolal výkladovú nejasnosť. O to viac, že aj odvolací súd rozlišuje funkciu na jednej strane odplatných (dohodnutých) úrokov ako cenu úverovej   služby a na druhej strane zákonných úrokov z omeškania ako sankciu a čiastkovú náhradu škody. Na rozdiel od španielskeho právneho poriadku má Slovenská republika odlišnú právnu úpravu sankcionovania dlžníkov za omeškanie so zaplatením pohľadávky. Slovenské právo explicitne reguluje režim po splatnosti pohľadávky, a to 1. úroky z omeškania, 2. škodu, 3. iné sankcie (napríklad zmluvné pokuty), 4. limit všetkých sankcií spolu a 5. zákaz odklonu od zákonného štandardu v neprospech spotrebiteľa.

Prejudiciálne otázky

Veriteľ má podľa slovenského práva proti dlžníkovi (vrátane dlžníkov spotrebiteľov) právo na úroky z omeškania, ktorých výšku stanovuje vláda svojim nariadením podľa stavu ekonomiky 1/. Ak však veriteľovi vznikla škoda, ktorá je vyššia ako úroky z omeškania, veriteľ má právo aj na náhradu škody. Ak vznikla veriteľovi škoda, veriteľove právo na náhradu škody zákon neobmedzuje. Jediným obmedzením je limit skutočnej škody. Zákon však prikazuje od škody odpočítať úroky z omeškania, ktoré plnia funkciu akejsi minimálnej paušálnej náhrady škody, no vlastnosť paušálu (úrokov z omeškania) je tolerovaná tým, že inštitút úrokov z omeškania súčasne plní aj funkciu sankcie.

Súd poznamenáva, že práva veriteľa podľa predchádzajúceho odseku veriteľovi patria zo zákona, a teda aj v prípade, ak by neboli dohodnuté. Zákon teda garantuje pri omeškaní spotrebiteľa veriteľovi úplnú náhradu škody, no súčasne v spotrebiteľských veciach zakazuje zmluvou zhoršenie právneho postavenia spotrebiteľov.

Banka však nad rámec práv, ktoré jej vyplývajú zo zákonom limitovaného sankčného a reparačného mechanizmu poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EU v spojených veciach C-96/16 a C-94/17 a uplatňuje zmluvné úroky súčasne s úrokmi z omeškania a argumentuje tým, že úroky patria až do vrátenia peňazí. Tomuto cieľu napomáha názor, že dlžník užíva peniaze a má preto platiť úroky. Tak aj vznikol výkladový problém, pre ktorý súd položil prejudiciálnu otázku.

Nemali by byť pochybnosti o tom, že ak spotrebiteľ nevráti peniaze, má platiť náklady spojené s omeškaním. A ako už súd uviedol, slovenské právo priznáva veriteľom tak právo na úplnú náhradu nákladov spojených s nevrátením peňazí, ako aj právo na sankcie (úroky z omeškania). Zmluvné úroky za užívanie peňazí však predstavujú cenu služby a slovenský zákonodarca iba pri jednom type zmluvy reguluje povinnosť platiť cenu produktu aj po skončení dohodnutého obdobia, a to nájomné pri zmluve o podnikateľskom nájme hnuteľných vecí 2/.

Pri úveroch Občiansky zákonník explicitne neupravuje možnosť platenia ceny služby aj po uplynutí dohodnutej doby určenej na užívanie peňazí. Právna úprava stanovuje okrem náhrady škody len povinnosť platiť úroky z omeškania a súčasne stanovuje limit úrokov z omeškania v nariadení vlády. Zmluvné úroky nabúravajú tento zákonom stanovený limit.   

Súd nemôže nevyjadriť otázku dôsledkov kumulácie úrokov a úrokov z omeškania a či taká kumulácia nespôsobí deštrukciu celého sankčno-reparačného mechanizmu, ktorý má základ vo vnútroštátnom práve.

Veriteľ má možnosť využiť aj ďalšie sankcie, akou je napríklad zmluvná pokuta, no ak všetky sankcie dosiahnu výšku samotnej istiny pohľadávky, tak následne má veriteľ už len právo na úroky z omeškania 3/.

Slovenská zákonná úprava teda priznáva veriteľom úplné odškodnenie za ujmu, ktorá im vznikla tým, že spotrebiteľ porušil zmluvu. Zákonná úprava reguluje takýto režim voči všetkým veriteľom peňažných pohľadávok, napríklad zo zmlúv o dielo, zmlúv o nájme a rovnako aj zo zmlúv o spotrebiteľskom úvere a iných. Občiansky zákonník pri úrokoch z omeškania nijako nezvýhodňuje banky a iných obchodníkov s úvermi oproti iným majiteľom peňažných pohľadávok.

Zákon zakazuje, aby sa zmluvou zhoršilo postavenie spotrebiteľa oproti právnemu stavu podľa Občianskeho zákonníka (§ 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka).

Nemali by byť pochybnosti o tom, že popri zákonom stanovenom sankčnom mechanizme, ktorý predpokladá úplne odškodnenie ujmy veriteľa, je ďalšia záťaž, a to zmluvnými úrokmi (kumulácia úrokov) záťažou už nad rámec zákona a zhoršuje postavenie spotrebiteľa oproti zákonnému stavu, čo je zakázané v § 54 odsek 1 Občianskeho zákonníka.

Ak by sa nebral zreteľ na slovenskú právnu úpravu a vychádzalo by sa len z povinnosti platiť úroky popri úrokoch z omeškania, nastáva z pohľadu platného práva pre spotrebiteľa krajne nespravodlivá situácia. Veriteľ by totiž po tom, ako jednostranne TOr. 8] vyvolal default., mal zachované nielen všetky práva zo zmluvy vrátane úrokov, ale by si mohol pripočítať k úrokom aj úroky z omeškania, iné sankcie a tiež príležitosť na náhradu škody. Na druhej strane by spotrebiteľ nemal zo zmluvných benefítov zachovanú žiadnu výhodu.

Pomer zachovaných príležitosti zo zmluvy by teda po defaulte bol 100:0 v neprospech spotrebiteľa a veriteľ k svojim „100“ by mal plus výhody plynúce zo zákonného sankčného a reparačného mechanizmu.

Podľa slovenského práva banka nemá povinnosť vyvolať default. Je to výlučné právo banky. Ak banka nevyvolá defaut, tak jej patria zmluvné úroky až do skončenia dohodnutého obdobia podľa zmluvy. No je takmer isté, že ak banka aktivuje default, tak v prípade akceptovania názoru banky by default znamenal pre banku podstatne výhodnejší výsledok z pohľadu súbehu úrokov a úrokov z omeškania. A čím skôr sa vykoná defaut, tým skôr začne banka profitovať na kumulácii úrokov. Ak je však takáto názorová línia spojená s nelichotivou a sociálne slabou situáciou spotrebiteľa, tak takýto mechanizmus by prispieval k zhoršeniu kvality života spotrebiteľov.

Nemožno sa domnievať, že by státisíce spotrebiteľov porušovali povinnosť splácať spotrebiteľské úvery s pocitom nadšenia z užívania si peňazí, ak dôsledkom omeškania pre spotrebiteľov sú súdne a exekučné procesy, ktoré často exekučne zablokujú majetok spotrebiteľov.

Skôr sa zdá, že problém je na jednej strane v nepriaznivej majetkovej situácii spotrebiteľov, ako naznačuje aj prípad HD a na druhej strane v porušení povinnosti veriteľa analyzovať bonitu spotrebiteľa a s odbornou starostlivosťou zvážiť poskytnutie úveru podľa majetkových pomerov spotrebiteľa. Tu banka mohla pri elementárnej dávke opatrnosti spoznať nedostatok bonity na strane HD, no úver poskytla a bez ďalšieho vyžaduje ochranu. Smernica o spotrebiteľských úveroch sleduje cieľ prihliadať na bonitu spotrebiteľa.

Súd poznamenáva, že aj pohľadávka banky je vo svetle judikatúry majetkom a zákon takýto majetok zabezpečuje úrokmi z omeškania, právom na náhradu škody a právom na iné sankcie. Inštitút omeškania a úroky za omeškanie sú typicky spojené s právami z porušenia práva, kým úroky ako cena peňazí sú spojené s obdobím možnosti dovoleného užívania peňazí, čo logicky spadá do obdobia dohodnutého zmluvou, do splatnosti.

Aj podľa slovenského práva úroky z omeškania predstavujú sankciu a zmluvné úroky predstavujú cenu za poskytnutie peňažných prostriedkov. Rozdiel je však vtom, že slovenská právna úprava v Občianskom zákonníku neupravuje povinnosť spotrebiteľov, ale ani iných dlžníkov platiť zmluvné úroky po vzniku omeškania paralelne popri úrokoch z omeškania. Každý veriteľ pohľadávky, ktorá má vlastnosť, že je finančná, má voči spotrebiteľovi po vzniku omeškania právo na úroky z omeškania, ktoré zákon limituje. Nie teda právo na úroky, ktoré sú cenou za poskytnutie peňazí za ich užívanie počas zmluvou aprobovaného obdobia a to je obdobie do splatnosti. Kým do splatnosti ide o stav v súlade so zmluvou a ktorému zodpovedajú zmluvné úroky, tak stav omeškania po splatnosti je stavom porušenia práva spojený s nárokmi z porušenia práva, najmä so sankciami a reparáciou škody.

Ako už súd uviedol, jediný typ zmluvy v Občianskom zákonníku, ktorý predpokladá platenie ceny aj po skončení dohodnutého obdobia je podnikateľský nájom hnuteľných vecí podľa § 723 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého po skončení zmluvne dohodnutého obdobia sa ďalej priznáva cena (nájomné).

Slovenská právna úprava, teda ad. 1 neupravuje úroky za užívanie peňazí poskytnutých spotrebiteľovi po splatnosti, ale len úroky z omeškania plus iné sankcie plus náhrada škody a ad 2. zakazuje zmluvou zhoršenie zákonom regulovaného stavu pod ad. 1 (§ 54 odsek 1 Občianskeho zákonníka).

Platenie úrokov aj po splatnosti vyvolalo pochybnosti, a preto súd pristúpil k predloženiu prejudiciálnej otázky

1. Či sa má smernica 93/13 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica 93/13“), najmä jej čl. 6 ods. 1, čl. 7ods. 1 v spojení s interpretáciou rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie v spojených veciach C-96/16 a C-94/17 vykladať tak, že bráni takej úprave, akou je rámcové ochranné ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré neumožňuje zmluvou zhoršiť postavenie spotrebiteľa oproti zákonnej úprave, ktorá pri omeškaní spotrebiteľa so splácaním úveru reguluje nasledovné práva veriteľa:

- právo veriteľa na úroky z omeškania v limitovanej výške podľa nariadenia vlády,

- právo veriteľa na iné sankcie, ktoré môže veriteľ použiť voči spotrebiteľovi, ktoré spolu s úrokmi z omeškania sú limitované do výšky dosiahnutia istiny dlžného úveru,

- právo veriteľa na náhradu škody, ak je škoda veriteľa vyššia ako úroky z omeškania, a to náhrady škody v neobmedzenom rozsahu podľa skutočnej ujmy.

Druhú otázku súd predkladá pre prípad kladnej odpovede na prvú otázku, a teda pre prípad, že by únijové právo bránilo slovenskej právnej úprave omeškania v spojení so zákazom zmluvného zhoršenia postavenia spotrebiteľa.

Nemali by byť pochybnosti o tom, že ak by spotrebiteľ včas (do splatnosti) vrátil banke peniaze, takže v takom prípade banka má prirodzenú snahu o novú investíciu. No rovnako by nemali byť pochybnosti o tom, že nová investícia s novým spotrebiteľom nemusí garantovať rovnaký zisk ako u predchádzajúceho spotrebiteľa. [Or. 10]

Preto zmluvné úroky, ak by sa mali platiť v kumulácii so sankčnými a reparačnými inštitútmi, po obsahovej stránke zodpovedajú paušálnej náhrade škody. Platenie paušálnych nákladov za predpokladu, že skutočná škoda je nižšia, však vyvoláva zásadné otázniky a nejasnosti a nabúrava koncepciu zvyšovania kvality života spotrebiteľov. Súd sa preto pýta v poradí druhou otázkou

Ak je odpoveď na otázku pod bodom 1. kladná, tak sa súd pýta, či vysoký záujem na ochrane práv spotrebiteľov podľa čl. 38 Charty základných práv Európskej únie (Charta) a čl. 4 ods. 2, čl. 169 ods. 1 ZFEU bránia tomu, aby spotrebiteľ platil za svoje omeškanie s plnením zmluvných záväzkov paušálne náklady veriteľa a nie skutočnú škodu veriteľa, aj keď skutočná škoda je nižšia ako paušálne náklady?

Zdroj: curia.europa.eu
Ilustračné foto: najprávo.sk