Je rodákom z Banskej Bystrice a od roku 1969 žije vo Švédsku, kde pôsobí ako profesor medzinárodného práva súkromného na univerzite v Lunde. S profesorom Michaelom Bogdanom sa rozprával Martin Husovec z EISi.
Posledné tri roky sa pred Súdnym dvorom EÚ čoraz častejšie objavujú rôzne prejudiciálne otázky z oblasti medzinárodného práva súkromného, ktoré veľmi úzko súvisia s osobitosťami internetu. Predstavuje podľa Vás internet ako taký dôležitú výzvu pre medzinárodné právo súkromné?
Áno, predovšetkým preto, že to čo sa deje na internete je často ťažko lokalizovať do určitej krajiny, či už ide napríklad o miesto uzavretia zmluvy, či miesto spáchania deliktu. Zdá sa ale, že ide len o dočasný problém, keďže nová tzv. geotechnológia umožní lokalizovať udalosti v "Cyberspace" do určitého štátu.
Nemecké média (napr. FAZ) vnímali rozhodnutie eDate Advertising (C-161/10 & C-509/09) ako významné víťazstvo a posilnenie práva na ochranu osobnosti, keďže žalobca môže najmä pri internetových zásahoch do osobnostných práv žalovať podľa Brusel I. o celú ujmu aj na súde členského štátu, kde sa nachádza centrum jeho záujmov. Aký máte na tento judikatórny vývoj názor?
Nejde o ideálne riešenie, ale je to pokrok v porovnaní s tradičným výkladom článku 5(3) nariadenia Brusel I.
Považujete kritérium „centra záujmov" fyzickej osoby za dostatočne predvídateľné?
Ako som už uviedol, nejedná sa o ideálne kritérium, predovšetkým práve z hľadiska predvídateľnosti. Nie je ale ľahké nájsť lepšie riešenie.
Myslíte si, že by bolo vhodné využiť centrum (ekonomických) záujmov ako kritérium aj v prípade iných deliktov, ktoré sú viac späté s osobou, napr. ochranné známky alebo ochrana dobrého mena právnickej osoby? Odhliadnuc teraz od názoru SDEÚ v prípade Wintersteiger (C-523/10).
Centrum záujmov je podľa môjho názoru použiteľné napríklad pre tzv. morálne (osobnostné) práva autora (droit moral ďauteur) Vychádzam ale z toho, že SDEÚ v rozhodnutí eDate Advertising nemal na mysli centrum ekonomických záujmov, ale krajinu, kde je dobré meno dotyčnej osoby obzvlášť hodné ochrany, t.j. kde má rodinu, spolupracovníkov, známych atď. Pre ekonomickú škodu je centrum záujmov menej vhodné kritérium.
Rozhodnutie eDate Advertising tiež konečne ozrejmilo princíp krajiny pôvodu nachádzajúci sa v smernici o elektronickom obchode. Podľa SDEÚ predstavuje princíp krajiny pôvodu určitý korektív, ktorý mení obsah práva, ktoré bolo podľa vnútroštátnych kolíznych noriem určené ako uplatniteľné tak, aby poskytovateľ služby elektronického obchodu nepodliehal prísnejším požiadavkám než sú tie, ktoré stanovuje hmotné právo platné v členskom štáte, v ktorom je uvedený poskytovateľ usadený. Bude podľa Vášho názoru tento princíp viesť k úmyselnému usádzaniu internetových služieb vo vybraných európskych jurisdikciách?
Nedá sa to vylúčiť, ale je otázkou, či je to negatívny jav alebo legitímne využívanie slobody poskytovania služieb v EÚ. SDEÚ je napríklad toho názoru, že je legitímne založiť spoločnosť v členskom štáte, ktorého zákony o spoločnostiach sú najvýhodnejšie, aj keď spoločnosť v tejto zemi nebude vykonávať žiadnu činnosť a výlučne sa bude venovať aktivitám v inom členskom štáte (prípad Centros).
Aký máte názor na samotné pravidlo krajiny pôvodu v tejto Smernici? Nie je pre sudcu až príliš náročné, aby okrem určenia právomoci, rozhodného práva, ešte aj následne „pomeriaval" výsledok na hmotnoprávnej úrovni s prípadným výsledkom v členskom štáte, kde je poskytovateľ usadený?
Pravidlo krajiny pôvodu komplikuje samozrejme život súdom krajiny, kam je služba namierená, lebo musia brať ohľad na zákony krajiny členského štátu, kde je poskytovateľ usadený. Toto ale platí o každej situácii, kde sa sudca nemôže obmedziť na vlastné právo. V komerčných sporoch v praxi je to najčastejšie jedna zo strán, čo sa takéhoto pravidla dovoláva a predloží údaje o obsahu cudzieho práva.
V učebnici ICT práva z roku 2007 ste zastávali názor, že registrácia národnej domény môže zakladať právomoc súdu podľa čl. 5 ods. 5 Brusel I. vo veciach sporov týkajúcich sa tejto TLD, keďže ide o tzv. „inú organizačnú zložku" podľa tohto nariadenia. V nedávnom rozhodnutí Pammer (C‑585/08 a C‑144/09) sa Súdny dvor EÚ pri výklade spojenia „smerovanej činnosti do členského štátu bydliska spotrebiteľa" (čl. 15 ods. 1 písm. c) Brusel I.) odmietol spoľahnúť len na národnú registráciu domény ako na jediný faktor. Považujete rozhodnutie Pammer za nepriame odmietnutie toho, aby registrácia národnej domény bola považovaná až za „inú organizačnú zložku"?
V rozhodnutí Pammer išlo hlavne o výklad článku 15(l)(c) nariadenia Brusel I, pričom SDEÚ uviedol národnú registráciu domény ako jeden z faktorov, ktoré môžu viesť k založeniu právomoci sudu podľa tohto článku. Ja sa prikláňam k názoru, že ak si obchodník založí internetovú stránku s národnou doménou určitej cudzej krajiny, tak chce dosiahnuť (alebo si je aspoň vedomý) toho, že týmto u zákazníkov vyvolá dojem, že v tejto krajine ma nejakú organizačnú zložku (establishment). Je logické, aby niesol následky tohto konania podľa článku 5(5), lebo ako to povedal SDEÚ vo veci SAR Schotte, zákazníci majú právo sa spoľahnúť na obchodníkom vyvolaný dojem.
V súčasnosti máme pred sebou azda ako najdôležitejšiu prejudiciálnu otázku vec Pinckley C-170/12, ktorá sa týka založenia právomoci podľa čl. 5 ods. 3 Brusel I. v spore z porušenia autorských práv prostredníctvom internetu. Aký postoj myslíte, že zaujme, a tiež aký by podľa Vás mal zaujať Súdny dvor EÚ?
Nechcem sa hrať na proroka. Súdny dvor ma viackrát prekvapil a možno to urobí aj teraz. Podľa môjho názoru by členský štát podlá článku 5(3) mal mať právomoc ohľadom porušenia chránených autorských práv, pokiaľ ide o priamu škodu vzniknutú na jeho území.
Čitateľom ste možno známy aj vďaka Vášmu zaujímavému komentáru švédskeho sporu „The Pirate Bay". Na jeho konci píšete, že súdy nie sú najvhodnejšie fórum na riešenie masového porušovania práv a navrhujete skôr technickú cestu boja proti file-sharingu. Nie je však technická cesta veľmi kontroverzná, keď častokrát ako ďalšia normatívna vrstva zakazuje aj to, čo je právne dovolené? Technickej architektúre sa, podobne ako tej z kameňa, nedá takmer vzoprieť, nedá sa ju porušiť (konať proti nej), hoc je akokoľvek nespravodlivá. Nemali by sme byť preto naopak k technickým bariéram viac opatrný?
Technické bariéry by samozrejme mali byť také, aby nebránili legálnym aktivitám, ktoré koniec koncov sú v zaujme majiteľa autorského práva, a preto on nemá záujem im brániť.
V spomínanom článku uvádzate aj zaujímavý praktický problém, keď švédsky sudca musel vyčísliť rozsah škody spôsobenej službou „The Pirate Bay". Uvádzate, že sudca v podstate skôr urobil „kvalifikovaný odhad" (qualified guess) ako nejaké exaktné výpočty. Myslíte si, že je možné vyčíslenie škody v takýchto prípadoch vôbec nejak zjednodušiť?
V každom individuálnom prípade je treba zohľadniť všetky relevantné okolnosti a odhadnúť škodu tak, aby odškodnenie bolo primerané. Obávam sa, že nie je možne nájsť nejaký jednoduchý vzorec použiteľný vo všetkých prípadoch.
Je podľa Vás masovosť takéhoto protiprávneho konania v radoch verejnosti indikátorom toho, že sa autorské právo v dnešnom rozsahu poskytnutých práv „nevžilo"?
Samozrejme je tomu tak. Slušní ľudia, ktorí by sa nikdy neznížili ku krádeži, sa nehanbia privlastniť si plody duševnej práce napríklad skladateľov, hudobníkov a spevákov. Prečo je to tak by mali zistiť právni sociológovia a psychológovia. Priznám sa, že ani ja nie som v tomto smere úplne nevinný. Stalo sa, že som pri ceste v cudzine zakúpil pirátsku kópiu filmu, o ktorom som vedel, že si ho veľmi priali moje (vtedy maloleté) deti.