MARTIN HUSOVEC: Našimi podaniami chceme súdom pomôcť

Za Týždňom práva duševného vlastníctva na portáli najprávo.sk stojí nezisková organizácia European Information Society Institute (EISi), ktorá sa zaoberá prienikom technológií, práva a informačnej spoločnosti. EISi pôsobí ako neuniverzitné centrum pre výskum internetového práva a práva duševného vlastníctva a jeho spoločenským poslaním je kultivovanie tejto oblasti práva. Robí tak formou návrhov na zlepšenie slovenskej a únijnej legislatívy, podieľaním sa na vytváraní dôležitých súdnych precedensov a sprístupňovaním odborných znalostí širokej verejnosti. V rozhovore nám činnosť inštitútu EISi pre priaznivcov „IP & IT práva" bližšie predstavil Martin Husovec.

Mgr. Martin Husovec je právny vedecký pracovník pôsobiaci v Mníchove. Vyštudoval na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika a v praxi pôsobil na Slovensku, v Číne a v Nemecku. V roku 2010 založil s ďalšími kolegami inštitút EISi, v ktorom sa venuje právu a informačnej spoločnosti. Vyspovedala ho Katarína Kesselová.

EISi za účelom ochrany práv využíva aj podanie našim právnym poriadkom formálne neupravené, a to amicus curiae. Mohli by ste uviesť príklady sporov, v ktorých ste už ako „priateľ súdu" vystupovali? Objavila sa Vaša argumentácia v odôvodnení rozsudku?

S podávaním amicus curiea sme začali, pretože slovenskí sudcovia zatiaľ v oblasti práva duševného vlastníctva a informačných technológií nemajú dostatočný priestor pre špecializáciu, a tiež nemajú dostatok odbornej literatúry, ktorá by im mohla pomôcť sa v problematike aspoň zorientovať. Dôvodom je aj nesmierne rýchle tempo dotvárania práva na úrovni Súdneho dvora Európskej únie. V posledných rokoch je totiž tempo vydávania zásadných (nie triviálnych) rozsudkov také veľké, že už málokto stíha sledovať, komentovať a „predžúvať pre domáceho diváka" všetko. Malá krajina akou je Slovensko je, či chce alebo nie, odkázaná aj na nemeckú, francúzsku alebo anglickú literatúru a zahraničné periodiká zbierajúce najdôležitejšie rozhodnutia. Tie však na našich súdoch nie sú dostupné a častokrát aj sudcovia nemajú potrebnú znalosť uvedených jazykov.

Našimi podaniami chceme súdom pomôcť, keďže je nám zrejmé, že nie je možné očakávať, aby sudca, ktorého 90 percent agendy tvorí niečo iné, vedel aj o tom, že Súdny dvor EÚ len pred dvoma dňami prepísal v podstatných rysoch aj slovenský autorský alebo známkový zákon. My v EISi sa týmto veciam intenzívne venujeme, a preto sme nechceli čakať pokiaľ slovenský súd urobí chybu, aby sme ho potom mohli roznášať a kritizovať v rôznych periodikách. Naopak rozhodli sme sa sudcu na dôležité rozhodnutia upozorniť ešte pred tým než vynesie svoj rozsudok, ktorý by sa tak mohol ocitnúť v rozpore s únijným právom. Naše podania však neposkytujú súdom žiadne konkrétne riešenie pre daný prípad, len ukazujú sudcovi odbornú cestu v práci s daným inštitútom. Chceme len, aby súd urobil „informované rozhodnutie" vo svojom spore.

Doposiaľ sme podali amicus curiae v troch sporoch, pričom pripravované sú ďalšie dve podania. Podania sa týkali zneužitia práva k ochranným známkam, zodpovednosti webhosting providera a konflitku slobody prejavu a ochrany osobnosti, no a napokon únijného testu originality autorskoprávnych diel. Dve pripravované podania sa týkajú kauzy 60 eurových faktúr a zodpovednosti prevádzkovateľa internetového fóra za difamačné príspevky anonymných prispievateľov.

EISi nedávno predstavilo konkrétny návrh na zlepšenie špecializácie súdov a sudcov v oblasti práva duševného vlastníctva. V čom návrh spočíva? A čo môžeme urobiť my aby sme ho podporili?

Analýza súdnych štatistík, súdnych rozhodnutí a séria osobných rozhovorov nám ukázala, že dnešné nastavenie, kedy o sporoch z priemyselných práv rozhodujú tri okresné súdy (tzv. CbPv agenda) a autorskoprávnych sporov všetky súdy ako súčasť „C" agendy, je enormným plytvaním ľudských síl a verejných zdrojov. Pri približne 100 ukončených sporoch z oblasti autorských a priemyselných práv ročne ide o veľký luxus zo strany štátu. Luxus, ktorý sa samozrejme potom negatívne podpisuje na kvalite spravodlivosti doručovanej občanom a podnikateľom. Z dostupných čísel sme napríklad zistili, že aj špecializovaný sudca z agendy CbPv rozhodne v priemere len niečo okolo 6 prípadov tejto agendy ročne. Ako sa taký suda môže špecializovať? Nehovoriac o tom, že pre celoúnijné priemyselné práva, kde aj v takom štyridsaťmiliónovom Poľsku rozhoduje len jeden súd, máme na Slovensku súdy rovno tri. Pre ďalšie zaujímavé zistenie čitateľom odporúčam prečítať si náš krátky návrh.

Náš návrh spočíva v tom, že pre autorskoprávne a priemyselnoprávne spory a spory z nekalej súťaže by mal byť dezignovaný iba jeden súd pre celé územie Slovenskej republiky. Týmto súdom na prvom stupni by mal byť z rôznych dôvodov Okresný súd Banská Bystrica a na druhom stupni Krajský súd v Banskej Bystrici. Aj na druhom stupni by mal pritom existovať osobitný register „CoPdv", ktorému sa bude venovať len hŕstka sudcov, nie všetci sudcovia obchodných senátov.

Čo môžete urobiť vy? Stiahnute si z našej stránky náš návrh a zašlite ho s vyjadrením Vašej podpory kompetentným osobám na MSSR, MKSR a ÚPVSR.

Transpozícia smernice o „data retention" narazila vo viacerých štátoch EÚ na kontrolu ústavnosti. Aká je súčasná situácia na Slovensku?

EISi sa od svojho vzniku v roku 2010 snaží o ústavný prieskum plošného monitorovania občanov podľa zákona o elektronických komunikáciách. Po tom ako nás Generálna prokuratúra dva krát odmietla a odignoroval nás aj bývalý Verejný ochranca práv, neostávalo nám nič iné ako vypracovať vzorové podanie na Ústavný súd a osloviť s ním poslancov. Podanie v týchto dňoch putuje do Košíc čomu sa nesmierne tešíme. Ústavný súd SR bude rozhodovať v čase, keď sa ústavnosťou smernice bude zaoberať aj sám Súdny dvor EÚ, ale napríklad aj rakúsky Ústavný súd. Verím, že nové kriminologické štúdie presvedčia Ústavný súd o tom, že nález nemeckého Ústavného súdu nie je hodný nasledovania.

Predstavme si, že EISi má príležitosť prepísať právnu úpravu alebo súdne rozhodnutie ktoréhokoľvek súdu. Zo všetkých oblastí, ktorým sa Vaše združenie venuje, na čo by ste sa zamerali ako prvé?

Bolo by toho asi mnoho. Hodnotovo nesúhlasím s nejedným vývojom v oblasti práva duševného vlastníctva či oblasti štátnych zásahov do súkromia jednotlivca. Možno by som prepísal už spomínaný nález nemeckého Ústavného súdu (BVerfG) k data retention, ktorý považujem za veľmi slabé „nie" plošnému sledovaniu občanov bez ohľadu na ich čestnosť a bezúhonnosť. Jeho ústavnoprávny dopad na súkromie Európanov bol totiž exportovaný aj za hranice samotného Nemecka. Napríklad český Ústavný súd postavil svoje minuloročné rozhodnutie na jeho náleze. Osobne dúfam, že rakúsky Ústavný súd, Súdny dvor EÚ, ale aj slovenský Ústavný súd budú razantnejší pri ochrane súkromia ako spoločenskej hodnoty. Bez súkromia totiž niet slobodného výkonu iných slobôd.

A čo slovenský autorský zákon?

Iste aj ten by sa mal zmeniť. Slovenský autorský zákon musí byť napísaný od znovu. Tentokrát s citom a úctou k umelcom ako autorom.

S akým citom?

S citom pre právo, ale aj pre spoločenskú realitu. Autorský zákon, ktorý nerešpektuje licenčnú dispozíciu občana s jeho vlastným dielom len pre nedostatok písomnej formy si neváži autora. Taký zákon si ťažko môže zaslúžiť rešpekt. Zákon, ktorý začína plejádou definícií, ktoré sú skôr na „právnu príťaž" ako v prospech právnej istoty, je skôr akýmsi technickým predpisom a nie základným predpisom kultúry.

Autorský zákon by mal do budúcna lepšie pomenúvať majetkové práva a umožňovať ich postupiteľnosť pod podienkou písomnej formy. Aj osobnostné práva autora musia byť rozpracované precíznejšie. V oblasti obmedzení a výnimiek by mal autorský zákon výslovne umožniť použitie analógie pod podmienkou priechodnosti trojkrokovým testom.

Mnoho vecí netreba ani vymýšľať. Slovensko môže mať autorský zákon, ktorý je dielom najväčších akademických kapacít v celej Európe. Stačí ak fundovane preloží a obsiahne akademické dielo European Copyright Code a budeme mať podstatnú časť nového zákona. Nenamýšľajme si, že Slovensko má v tomto smere nejaké osobitosti, ktoré musíme zohladniť.

Ostaňme ešte pri autorskom práve. Európska komisia prichádza s návrhom smernice o kolektívnej správe autorských práv. Jedným z dôvodov je potreba zvýšiť transparentnosť týchto organizácií. V rovnakom duchu sa nesie aj projekt Vášho inštitútu – KOKSO. Priblížite nám ho?

Projekt KOKSO (Kontrola Organizácií Kolektívnej Správy Občanmi) má za účel zbierať od ľudí praktické skúsenosti s dnešným (ne)fungovaním kolektívnej správy a na jej základe predstaviť reformu tohto inštitútu tak, aby sa mohla uplatniť v novom autorskom zákone v roku 2014. Kolektívna správa autorských práv združeniami ako SOZA alebo SLOVGRAM by mala byť jedným z pilierov celkového systému autorského práva. Spoločnosť totiž potrebuje, aby sa tieto práva nevykonávali len na individuálnej báze. Tento pilier je dnes však chorý. Trpí na používanie mnohých nekalých praktík voči spoločnosti a na vlastnú netransparentnosť a nedostatok dohľadu. KOKSO vzniklo ako reakcia na kauzu SOZA v. Pohorelá.

Sme teda za kolektívnu správu, ale takú, ktorá je transparentnejšia, zodpovednejšia a efektívnejšia. Dnes kolektívna správa kriví trh a vedie k spoločenskej nespravodlivosti. Stáva sa, že majiteľ hotela získa od organizácie kolektívnej správy až 80 % zľavu z platieb, zatiaľ čo majiteľ vedľajšieho mini-kaderníctva musí platiť celú sadzbu. Cenník by mal byť preto do budúcna podrobne určovaný nie organizáciou kolektívnej správy, ale Ministerstvom kultúry SR. Mal by byť publikovaný ako podzákonný predpis. Tento predpis by potom mohol tiež obsahovať spravodivejší kľúč distribúcie získaných odmien medzi umelcov.

Návrh Európskej Komisie takéto problémy stále úplne nevyrieši. Dobrá úprava je tu v našich rukách. Práve preto sme spustili KOKSO. Chceme, aby sa autorskoprávne honoráre distribuovali spravodlivejšie a efektívnejšie, a tiež, aby sa naši kolektívny správcovania správali zodpovednejšie. Nie je predsa možné, aby jedna organizácia kolektívnej správy, ktorá ročne vyzbiera 7,6 milióna eur, sama zhltla na svoj chod 1,7 milióna eur, t.j. 22% percent príjmov. Je to omnoho viac ako európsky priemer. Navyše, považujem to za príliš vysoké transakčné náklady pre inštitúciu, ktorá dnes vykonáva takmer výlučne inkasovanie a následnú distribúciu autorských odmien. Zapadné organizácie kolektívnej správy vykonávajú viac spoločenskej osvety a vedú aj viac obecne prospešných súdnych sporov a ich vlastná réžia je stále nižšia. Projekt KOKSO sa preto dotýka každého z nás. Ľudia sa na nás obracajú s otázkami, ktoré by sme nemali zodpovedať mi v našom voľnom čase, ale ktoré by im mal zodpovedať kolektívny správca.

EISi založila nedávno stály rozhodcovský súd. Prečo?

V septembri sme založili Arbitrážne centrum pre právo duševného vlastníctva a informačných technológií (ACIPiT). ACIPiT spája takmer desiatku najväčších odborníkov na právo duševného vlastníctva alebo informačných technológií na Slovensku. Každý z rozhodcov má výnimočný profil a prehľad v oblasti svojej špecializácie.

Založili sme ho, lebo chceme aj aktívne kultivovať rozhodovaciu činnosť v oblasti práva duševného vlastníctva a informačných technologií. Chceme, aby sa aj slovenský subjektom (občanom a podnikateľom) dostávalo vysokej kvality spravodlivosti v týchto sporoch.

Predpokladám, že ako nezisková organizácia sa musíte pri svojej činnosti domáhať slobodného prístupu k informáciám. Aké sú Vaše skúsenosti s dodržiavaním „infozákona" orgánmi, s ktorými komunikujete?

V zásade dobré. Nikdy sme neboli zatiaľ nútený ísť až na súd.

EISi združuje odborníkov so zápalom pre právo duševného vlastníctva a právo informačných technológií. Čím Vás upútala práve táto oblasť práva?

Mňa osobne? Dnes už trošku vtipný príbeh. Keď som bol ešte študent práva, z prvého prospechového štipendia som založil študentskú webstránku, ktorá umožňovala študentom pridať poznámky z prednášok a stiahnuť si poznámky iných študentov. Dôvod bol prozaický, keďže som medzi prvými začal nosiť notebook na prednášky, mnoho spolužiakov odo mňa pýtavalo poznámky. Namiesto posielania tisícov emailov som sa rozhodol zdieľať to s celým internetom. Názov webstránky „NechodimNaPrednasky.sk", no najmä jej obsah však dráždil niekoľkých pedagógov z mojej právnickej fakulty. Svoju nepriazeň k stránke niektorí rýchlo skryli za námietku porušovania autorských práv. Na prednáškach sa obháňali dokonca trestnoprávnou represiou, aby tak zastrašili študentov od zdieľania svojich poznámok z prednášok. Boli však aj pozitívne reakcie. No niektorí pedagógovia, právnici, usúdili, že študenti pridávaním svojich poznámok na moju stránku porušujú ich autorské práva k prednáške, a že ja ako prevádzkovateľ porušujem ich práva taktiež. No a keďže som bol ešte len druhák, tak som si to všetko musel naštudovať. V mojom názore, že nikoho práva neporušujem, ma potom utvrdili aj dvaja mladší pedagógovia. No kľudne som začal spávať až keď som si prečítal knižku od Radima Polčáka, ktorá sa zaoberá otázkou zodpovednosti na internete. Odvtedy je zodpovednosť na internete moja najobľúbenejšia téma a právo duševného vlastníctva a informačných technológií moje hobby a práca.