Poslanci Národnej rady Slovenskej republiky sa obrátili na Ústavný súd Slovenskej republiky s návrhom na začatie konania o súlade právnych predpisov.
Napadnuté ustanovenia
Poslanci sa domáhajú vyslovenia rozporu ustanovení § 12 ods. 4 a § 13 ods. 3 Zákona č. 504/2003 Z. z. o nájme poľnohospodárskych pozemkov, poľnohospodárskeho podniku a lesných pozemkov, ktoré nadobudli účinnosť 1. mája 2018 s článkom 20 ods. 1, 4 a 5 Ústavy SR.
§ 12 odsek 4 citovaného zákona znie:
Ak užívateľ, ktorý pozemok užíva bez nájomnej zmluvy, preukáže, že vlastníkovi jej uzatvorenie navrhol a ten uzatvorenie nájomnej zmluvy do dvoch mesiacov odo dňa doručenia návrhu neodmietol alebo nevyzval užívateľa pozemku na jeho vrátenie a prevzatie, pričom užívateľ vlastníka pri návrhu uzatvorenia nájomnej zmluvy upozornil na právne dôsledky jeho nekonania, predpokladá sa, že uplynutím dvoch mesiacov odo dňa doručenia návrhu nájomnej zmluvy medzi nimi vznikol nájomný vzťah na neurčitý čas podľa § 6; to neplatí, ak vlastník pred doručením návrhu na uzatvorenie nájomnej zmluvy uzatvoril nájomnú zmluvu s inou osobou, ako je užívateľ pozemku.
§ 13 ods. 3 znie:
Ak nájomca najskôr rok a najneskôr dva mesiace pred uplynutím času, na ktorý bol nájom dohodnutý, doručí preukázateľným spôsobom prenajímateľovi návrh novej nájomnej zmluvy, a ak prenajímateľ do dvoch mesiacov odo dňa doručenia návrhu neodmietne tento návrh nájomnej zmluvy z niektorého z dôvodov uvedených v odseku 2 alebo z dôvodu, že navrhnutá výška nájomného nie je v obvyklej výške, vznikne nájomný vzťah za podmienok uvedených v návrhu zmluvy.
Dve kategórie vlastníkov
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Ústavný súd sa v rámci svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že: „V prípade, že ide o veci, ktoré môžu byť predmetom vlastníctva rôznych subjektov (napríklad fyzických osôb, právnických osôb, štátu), všetci vlastníci musia mať rovnaké zákonom ustanovené práva a povinnosti bez ohľadu na povahu vlastníka (sp. zn. PL. ÚS 38/95)." Znamená to, že vlastníci rovnakej veci (rovnakej vo význame druhovo rovnakej), musia mať aj rovnaký obsah svojho práva. Napadnuté ustanovenia zákona však vytvárajú dve kategórie vlastníkov - tých, ktorí na ponuku zmluvy zareagujú (kladne alebo záporne) a druhú tých, ktorí na ponuku nezareagujú. Zatiaľ čo prvej skupine je zachovaná možnosť ponuku odmietnuť, druhej skupine toto právo upiera, preto máme za to, že napadnutá úprava narúša rovnosť subjektov z nelegitímneho a z ústavne neudržateľného dôvodu.
Obmedzenie práva s vecou nakladať (ius disponendi)
Obsah základného ústavou garantovaného práva vlastniť majetok je podrobnejšie upravený v Občianskom zákonníku ako základnom kódexe slovenského súkromného práva v § 123 Občianskeho zákonníka ako právo v medziach zákona s predmet svojho vlastníctva držať (ius possidendi), užívať (ius utendi), požívať jeho plody a úžitky (ius frutendi) a nakladať s ním (ius disponendi), pričom naposledy menovaná zložka toho súboru oprávnení (ius disponendi) vyjadruje oprávnenie vlastníka výsostne rozhodovať o ďalšom právnom osude veci.
Takýto kumulatívny súbor oprávnení Občiansky zákonník inému subjektu než vlastníkovi nepriznáva. Zatiaľ čo nájomca má spravidla právo vec držať, užívať, brať plody a úžitky, dispozícia s majetkom, napr. jeho prenechanie do prenájmu je subjektívnym oprávnením, ktoré prináleží iba vlastníkovi. Dispozičné právo iných subjektov, v danom prípade nájomcov, je podmienené výslovnou dohodou s vlastníkom a je zúžené prakticky iba na možnosť prenechať vec inému do podnájmu. Dispozičné oprávnenie prenechania majetku do prenájmu v sebe z povahy veci zahŕňa aj možnosť voľby, kom u chce svoj majetok vlastník prenajať. Rovnako platí, že dispozičnému oprávneniu prenechania majetku do prenájmu zrkadlovo zodpovedá aj oprávnenie majetok neprenajať. Z toho možno abstrahovať, že obmedzenie ius disponendi, ktoré je imanentným atribútom vlastníckeho práva, je explicitným obmedzením vlastníckeho práva. Zákonodarca obmedzil ius diponendi hneď dvakrát - prvý raz, keď v § 13 ods. 4 vyššie citovaného zákona zaviedol prednostné právo na uzatvorenie zmluvy a druhýkrát, keď zakotvil do zákona fikciu súhlasu s nájomnou zmluvou.
„Súhlasíme s názorom, že vlastnícke právo nie je právom neobmedziteľným, pri jeho obmedzení je však potrebné sa striktne držať ústavy a musí sa tak diať na základe zákona, ktorý nesmie prekračovať rámec daný ústavou.“ uvádzajú navrhovatelia vo svojom návrhu.
Porušenie zásady „qui tacet, consentire non videtur"
Slovenská civilistika sa riadi zásadou „qui tacet, consentire non videtur" (kto mlčí, nemožno predpokladať, že súhlasí). Tento základný civilistický imperatív je obsiahnutý v právnych poriadkoch viacerých európskych štátoch riadiacich sa kontinentálnym (písaným) právom. V slovenskom právnom poriadku je tento imperatív zakotvený v § 44 Občianskeho zákonníka, ktorý rozpracúva základnú ochranu vlastníctva zakotvenú ústavou. § 44 Občianskeho zákonníka znie: „Zmluva je uzavretá okamihom, keď prijatie návrhu na uzavretie zmluvy nadobúda účinnosť. Mlčanie alebo nečinnosť samy o sebe neznamenajú prijatie návrhu.". Treba zdôrazniť, že citované ustanovenie neobsahuje žiaden dovetok v podobe napríklad - „...ak osobitný predpis neustanovuje inak". Všeobecná norma teda nepripúšťa stanovenie odchýlky v predpise lex specialis.
Zákon č. 504/2003 Z. z. o nájme poľnohospodárskych pozemkov, poľnohospodárskeho podniku a lesných pozemkov a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov tejto kogentnej dikcii priamo protirečí a stavia vlastníka do evidentne neúmerne nevýhodného postavenia tým, že zakladá fikciu súhlasu len na mlčaní, resp. na nečinnosti samej.
Zmluva je dvojstranný právny úkon spočívajúci v strete dvoch jednostranných úkonov (oferty a akceptácie). Právny úkon je definovaný ako prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú (§ 34 Občianskeho zákonníka).
Zákon č. 504/2003 Z. z. o nájme poľnohospodárskych pozemkov, poľnohospodárskeho podniku a lesných pozemkov a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov však tieto základné piliere záväzkového práva popiera a vytvára konštrukciu zmluvy ako jednostranného úkonu kombinovaného s fikciou (prezumpciou) súhlasu.
Absencia preukázania toho, že prejav vôle (ponuka) došiel do dispozičnej sféry adresáta (vlastníka pôdy)
Podľa § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka: „Prejav vôle pôsobí voči neprítomnej osobe od okamihu, keď jej dôjde.".
Podľa ustálenej judikatúry vykonanie prejavu vôle odovzdaného na poštovú prepravu sa spravuje „zásadou dôjdenia prejavu vôle do dispozičnej sféry vplyvu". Môže ísť o vhodený list do schránky alebo vhodené oznámenie o uložení zásielky na pošte. Je irelevantné, či bola zásielka vyzdvihnutá alebo obálka otvorená.
Čo je však mimoriadne relevantné, musí ísť o aktuálnu adresu. Do katastra sa zapisuje adresa vlastníka, ktorú má v čase vykonania vkladu, záznamu alebo poznámky do listu vlastníctva. Ako nezameniteľný identifikátor slúži rodné číslo, ktoré jednoznačne určuje osobu vlastníka na rozdiel od minulosti, keď sa v starých pozemkových knihách uvádzalo iba meno a priezvisko (v prípade žien aj rodné priezvisko). V súčasnej dobe, pre ktorú je príznačné časté striedanie vlastníctva nehnuteľností a časté sťahovanie sa (napr. väčšina ľudí v mladosti začína v menších bytoch a sťahuje sa do väčších a pod.), drobní vlastníci ornej pôdy (najčastejšie zdedenej alebo darovanej) neoznamujú každú zmenu adresy príslušnému katastru. Drvivá väčšina drobných vlastníkov ornej pôdy a trvalých trávnych porastov považuje tento svoj majetok za majetok druhoradého významu (vzhľadom na jeho nízku cenu), svoju identitu majú identifikovanú rodným číslom a opakované prepisy adries vlastníkov oprávnene považujú za neúčelnú administratívnu záťaž jednak pre seba a jednak pre kataster, a to najmä ak byt, v ktorom bývajú, nepovažujú za konečné riešenie. Ide pritom o hromadný problém. K právne účinnému doručeniu by došlo len v prípade, ak by potenciálny nájomca zasielal návrhy zmlúv nie na adresy uvedené v liste vlastníctva, ale na aktuálnu adresu, ktorú by si overil na Registri obyvateľov SR. Túto povinnosť mu však zákonodarca neuložil. Avšak ani právne účinné doručenie by nezakladalo zákonodarcovi právo vytvoriť konštrukciu (resp. fikciu) uzatvorenia na základe písomného návrhu a pasivite adresáta tohto návrhu.
„Na diskutabilnosť reálneho doručovania návrhov poukazujeme len ako na nadväzný problém na priblíženie masových a pomerne závažných dôsledkov tejto úpravy na obyvateľstvo.“ dodávajú na vysvetlenie navrhovatelia.
Absolútna neplatnosť nájomných zmlúv uzatváraných na základe zákonnej konštrukcie fikcie súhlasu v prípade nekonania vlastníka pozemku
Podľa § 14 ods. 1 zákona č. 504/2003 Z. z. o nájme poľnohospodárskych pozemkov, poľnohospodárskeho podniku a lesných pozemkov a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov „Zmluva o nájme pozemku na poľnohospodárske účely pri prevádzkovaní podniku, ako aj všetky úkony s ňou súvisiace, musia mať písomnú formu.". Hoci nie každá zmluva musí byť uzatvorená písomne, no Občiansky zákonník ani európska právna civilistika nepriznáva legitimitu právnym úkonom, kedy návrh je urobený písomne a jeho prijatie je „prejavené" pasivitou druhej zmluvnej strany, naopak, súčasný Občiansky zákonník takýto konštrukt vylovené zakazuje: „Mlčanie alebo nečinnosť samy o sebe neznamenajú prijatie návrhu." (§ 44 ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka).
Písomná zmluva vo svojej podstate priamo vylučuje možnosť, aby niektorá zo strán vyjadrila súhlasný prejav vôle konkludentne. Navyše, pri zákonodarcom zvolenej fikcii súhlasu sa nejedná ani len o konkludentný súhlas, ale o samotné mlčanie, resp. nečinnosť.
Podľa § 35 ods. 1 OZ: „Prejav vôle sa môže urobiť konaním alebo opomenutím; môže sa stať výslovne alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť." Slovné spojenie „alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť.", znamená napr. súhlasné kývnutie hlavy, alebo mlčky vykonané vyloženie tovaru na pokladničný pás a úhradu ceny tovaru a podobne. Ide o tzv. „konkludentný" prejav vôle, ktorý treba posudzovať s ohľadom na okolnosti a s ohľadom na uvedenú dikciu si ho nemožno zamieňať s „fikciu súhlasu", ktorú zvolil zákonodarca.
Záverom
Konštrukcia fikcie uzavretej zmluvy, založenej na písomnom návrhu a pasivite druhej zmluvnej strany podľa navrhovateľov odporuje jednak všeobecnej zásade Občianskeho zákonníka (§ 44 ods. 1), jednak všeobecným princípom európskej civilistiky, ale v širšom kontexte aj princípom právnej istoty a legitímnych očakávaní, ktoré sú imanentným atribútom právneho štátu.
"Ak by ústavný súd pripustil opak, tzn. ak by legitimizoval fikciu prijatia návrhu pasivitou druhej zmluvnej strany v občianskoprávnych veciach (lebo prenájom poľnohospodárskej pôdy je občianskoprávny vzťah), vytvoril by tým nebezpečný precedens, na základe ktorého by zákonodarca v budúcnosti mohol zasiahnuť do majetkových práv občanov aj závažnejším spôsobom, resp. v závažnejších oblastiach, než je oblasť prenájmu poľnohospodárskej pôdy."
Zdroj: Ústavný súd SR
Ilustračné foto: najprávo.sk