Kam až doletí sudcovská autonómia?

Kam až dokáže zájsť Krajský súd v Prešove pri svojom rozhodovaní v tzv. spotrebiteľských veciach? Túto otázku som si položil po prečítaní rozhodnutia Krajského súdu v Prešove sp.zn.: 6CoE 17/2013 zo dňa 31.01.2013 (http://www.justice.gov.sk/Stranky/Sudne-rozhodnutia/Sudne-rozhodnutie-detail.aspx?PorCis=69B30C0D-8860-4F07-B830-1D41B6AAC277&PojCislo=80163). O občianskych združeniach na ochranu spotrebiteľa, ktoré sa v posledných dvoch rokoch rozšírili a niektoré v spolupráci s „podnikavými" advokátmi spoločne vytvorili „výnosné odvetvie poskytovania služieb spotrebiteľom", sa už písalo viackrát. Rozhodnutie Krajského súdu v Prešove je však dôkazom, že v pôsobnosti tohto krajského súdu existuje pre takéto podnikanie doslova „živná pôda", a to aj za cenu nerešpektovania rozhodnutí tak Najvyššieho súdu SR, ako aj Ústavného súdu SR.

Krajský súd v Prešove rozhodnutím sp.zn.: 6CoE 17/2013 v exekučnej veci zmenil rozhodnutie Okresného súdu Bardejov sp.zn.: 6Er 440/2009 zo dňa 23.08.2012, ktorým prvostupňový súd nepripustil vstup Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS do konania ako vedľajšieho účastníka na strane povinného tak, že vstup tohto združenia do konania ako vedľajšieho účastníka na strane povinného pripustil. Prípustnosť vedľajšieho účastníctva v exekučnom konaní odôvodnil ust. § 93 ods. 2 O.s.p. a § 251 ods. 4 O.s.p. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že je to cesta, ako umožniť združeniu na ochranu spotrebiteľa pôsobiť aj v exekučnom konaní, samozrejme, ak by už k problematike vedľajšieho účastníctva v exekučnom konaní nezaujali stanovisko Najvyšší súd SR a Ústavný súd SR.

Podľa uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 106/2008 zo dňa 25.11.2008 (http://www.supcourt.gov.sk/data/att/11267_subor.pdf) a sp. zn. 6 Cdo 207/2011 zo dňa 21.11.2012 (http://www.supcourt.gov.sk/data/att/25301_subor.pdf) je v exekučnom konaní z povahy veci vedľajšie účastníctvo vylúčené. Exekučné konanie nie je totiž konaním sporovým. Cieľom tohto konania je nútený výkon vykonateľného rozhodnutia, t. j. vynútenie plnenia priznaného týmto rozhodnutím.

Podľa uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 23/2013 zo dňa 15.01.2013 (http://portal.concourt.sk/SearchRozhodnutia/rozhod.do?urlpage=dokument&id_spisu=472722) fyzická osoba sa v konaní o nútenom výkone rozhodnutia týkajúceho sa spotrebiteľského právneho vzťahu nestáva povinným preto, lebo napĺňa legálno-definičné znaky spotrebiteľa, ale preto, že dobrovoľne nesplnila povinnosť právoplatne potvrdenú kompetentným orgánom verejnej moci. A tak hoci je účelom exekučného práva aj ochrana povinného pred nadmernými zásahmi prostriedkami núteného výkonu rozhodnutia, určite ním nie je ochrana fyzickej osoby z titulu jej spotrebiteľskej pozície. Jednoducho v takom exekučnom konaní, o aké ide aj v prerokovávanej veci, nezohráva fakt, že povinný bol v základnom (nachádzacom) konaní charakterizovaný ako spotrebiteľ, žiadnu právne významnú úlohu. Z uvedeného dôvodu upretie vedľajšej intervencie združeniu zameranému na ochranu spotrebiteľov v exekučnom konaní nemožno považovať za postup, ktorým by exekučný súd popieral účel a zmysel zákonných právnych noriem vymedzujúcich postavenie takýchto združení, a tým im neústavne obmedzoval, resp. odnímal ich základné právo na súdnu ochranu.

Krajský súd v Prešove aj napriek vedomosti o uvedených rozhodnutiach, t.j. prinajmenšom s vedomosťou právneho názoru senátu Najvyššieho súdu SR vyslovenom v rozhodnutí sp.zn.: 1Cdo 106/2008 (http://www.supcourt.gov.sk/data/att/11267_subor.pdf), na ktoré sa Okresný súd Bardejov ako súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí sp.zn.: 6Er 440/2009 zo dňa 23.08.2012 odvolal, toto rozhodnutie zmenil tak, že združenie na ochranu spotrebiteľa do exekučného konania pripustil. Čo viedlo Krajský súd v Prešove k takémuto flagrantnému ignorovaniu rozhodnutí týchto najvyšších súdnych inštancií nie je v tomto momente podstatné a nie je ani mojim úmyslom to bližšie skúmať. Omnoho dôležitejší je podľa môjho názoru aspekt právnej neistoty, ktorú Krajský súd v Prešove priniesol týmto rozhodnutím.

Povinnosťou všetkých štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť uplatnenia princípov právneho štátu. Dodržiavanie princípov právneho štátu v rozhodovacej činnosti súdov Slovenskej republiky je súčasťou práva na súdnu ochranu, zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ale aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Orgánmi ochrany týchto práv sú Ústavný súd SR resp. Európsky súd pre ľudské práva.

Ústavný súd SR vo svojej judikatúre konštatuje, že súčasťou princípu právnej istoty je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď, teda to, že obdobné situácie musia byť rovnakým spôsobom právne posudzované, pretože inak dochádza aj k porušeniu zásady právnej istoty a zákonom ustanovenej povinnosti pri zabezpečovaní jednoty rozhodovania. Ďalej podľa názoru ústavného súdu za diskriminačný možno považovať taký postup, ktorý rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom ho nemožno objektívne a rozumne odôvodniť. Súdne rozhodnutie síce nie je prameňom práva, je ale zdrojom argumentačnej sily pre zabezpečenie ústavne súladnej aplikácie a interpretácie právnych noriem.

Ako príklad z rozsiahlej judikatúry Ústavného súdu uvádzam Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 499/2011 z 22.11.2011, podľa ktorého obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).

Keďže Krajský súd v Prešove vyššie spomenuté ústavné princípy, na ktorých je právny štát postavený, pravdepodobne s úmyslom ochrany spotrebiteľa, opakovane a bez akýchkoľvek zábran, nerešpektuje, dovolil som si na tento, podľa môjho názoru negatívny jav, upriamiť pozornosť. Poskytnúť spotrebiteľom čo najvyšší stupeň ochrany, je v dnešnej dobe viac ako aktuálne a žiaduce. Uskutočňovať to však spôsobom, ktorým sa narúša dôvera v súdnictvo a ohrozuje právny štát na Slovensku, stojí minimálne za zamyslenie. A tu sa vraciam na začiatok svojho príspevku k otázke, kam až môžu slovenské súdy aplikáciou práva zájsť. Ako známe príslovie hovorí: „Cesta do pekla býva dláždená dobrými úmyslami". 

Ilustračné foto: najprávo.sk