K zmyslu spracúvania hromadných podaní súdmi a ich spoplatneniu

V marci minulého roka nadobudla účinnosť časť novely Občianskeho súdneho poriadku (OSP) týkajúca sa tzv. hromadných podaní a novela Zákona o súdnych poplatkoch týkajúca sa aj spoplatnenia hromadných podaní. Nasledovala novelizácia Spravovacieho a kancelárskeho poriadku pre súdy.

Ako konštatoval Ústavnoprávny výbor NR SR, ktorý predmetné zmeny navrhol zakomponovať do právneho poriadku, táto úprava reagovala na skúsenosti z aplikačnej praxe a pretrvávajúcu potrebu úpravy osobitného režimu hromadného podania, a to za situácie, keď niektorí účastníci konania na súdy podávajú tisíce podaní adresovaných často aj súdom odlišným od súdu, na ktorý svoje hromadné podanie doručia, pričom na tento účel sa neraz využívajú elektronické prostriedky. Cieľom vymedzenia osobitného procesného režimu spracovania hromadného podania bol teda podľa výboru záujem na stabilizovanom výkone súdnictva.

Zainteresovaní vedia, že predmetná právna úprava sa prijímala hlavne z dôvodu, že istá inkasná spoločnosť (zastúpená advokátskou kanceláriou!), ktorá skúpila väčšie množstvo pohľadávok, podala žaloby rádovo v desaťtisícoch určené pre všetky slovenské súdy len na pár vybraných súdov, a to vo forme DVD nosičov. Navrhovateľ (alebo jeho advokátska kancelária?) si tak urobil z jedného či dvoch okresných súdov svoj vlastný administratívny aparát za štátne financie. Takýto krok si bezpochyby vyžadoval adekvátnu reakciu, otázne však je, či aj pri snahe poslancov neprijímať len čistú ad hoc úpravu, prijatá úprava napĺňa aj v súčasnosti svoj cieľ. Prešiel už takmer rok od jej prijatia, no podľa reakcií, ktoré dostávame do redakcie, právna úprava hromadných podaní už pôsobí kontraproduktívne, zaťažuje súdnictvo samoúčelnými procesnými úkonmi a vytvára nerovnováhu medzi navrhovateľmi.

Zbytočné administratívne zaťaženie zamestnancov súdov

Podľa informácií, ktoré máme z justičného prostredia, poverení pracovníci súdov sa každodenne venujú formálnemu spracúvaniu hromadných podaní. Čo to znamená? Stačí, ak niektorý účastník súdneho konania alebo iný subjekt podá na súd počas jedného dňa aspoň 10 podaní na jeden súd, napríklad vyjadrenia aspoň v desiatich veciach, desať žalôb, desať žiadostí a pod., musí určený pracovník súdu v súčasnosti najmä:

• zistiť počet podaní tvoriacich hromadné podanie
• spracovať zoznam podaní tvoriacich hromadné podanie
• vytvoriť spis hromadného podania
• zapísať vec do správneho registra
• vyhotoviť potvrdenie o prijatí hromadného podania
• odborne posúdiť existenciu oslobodenia od súdnych poplatkov
• vyrubiť súdny poplatok za spracovanie hromadného podania
• odoslať podávateľovi hromadného podania rozhodnutie o súdnom poplatku so zoznamom podaní tvoriacich hromadné podanie
• vykonať úkony súvisiace s odvolaniami podávateľov voči rozhodnutiam o vyrubení súdnych poplatkov za hromadné podanie
• a iné.

Takže si to zhrňme. Ak navrhovateľ podá na súd počas dňa 9 podaní, tieto sa prideľujú do súdnych oddelení štandardne, avšak akonáhle dôjde k tomu, že tých podaní je minimálne 10, musí sa spustiť osobitná vyššie uvedená procedúra spôsobujúca vyťažovanie osobitného pracovníka, nehovoriac o tom, že z dôvodu nevyhnutnosti tohto osobitného procesu, ktorý musí predchádzať samotnému prideleniu veci sudcovi alebo úradníkovi sa nepochybne spomalí pridelenie vecí (napríklad žalôb) sudcom. Zdôrazňujeme, že táto procedúra predchádza samotnému prideleniu veci sudcom alebo súdnym úradníkom. Až po tejto procedúre nastane ďalšia administratívna procedúra v samotnom súdnom oddelení, ktoré už bude vec meritórne vybavovať.

Nediskriminujú sa žalobcovia?

Zákon (napríklad § 42a ods. 2 OSP) a Spravovací a kancelársky poriadok pre súdy (§ 139b ods. 1, 2 a iné) predpokladajú predovšetkým hromadné podania, ktoré boli podané na nepríslušný súd a upravujú mechanizmus ich postupovania príslušnému súdu (súdom) tak, aby sa nemusel nehospodárne aplikovať štandardný postup podľa § 105 OSP, teda aby sa nemuseli veci náhodným výberom prideliť sudcom, keď aj tak by ako prvé rozhodnutie každého sudcu nasledovalo postúpenie veci inému súdu z dôvodu miestnej nepríslušnosti.

V súčasnosti je však takýchto hromadných podaní v praxi zrejme úplné minimum, ak vôbec ešte nejaké sú. Na náš dopyt vybraným súdom sme nezistili, že by takéto hromadné podania na nepríslušné súdy v súčasnosti ešte boli podávané.

Za hromadné podania sa teda považujú podania adresované v minimálnom počte 10 ks na príslušný súd, napríklad desať žalôb podaných na vecne a miestne príslušný súd. Prečo majú tieto hromadné podania osobitný režim spojený aj s ich osobitným spoplatnením? Nediskriminujeme väčších veriteľov? Nemali by sme sa sústrediť skôr na to, ako tieto podania meritórne vybaviť a nie na to, ako sťažiť a zdražiť veriteľom prístup k súdu a nepochopiteľne vyťažovať zamestnancov? Veď veriteľ s viacerými pohľadávkami aj štandardne prispeje do štátnej kasy väčším objemom zaplatených súdnych poplatkov, tak prečo ho ešte potrestať aj za to, že tých vecí podáva viac, ak ich riadne podáva na miestne a vecne príslušný súd? Je naozaj potrebné, aby sme nútili navrhovateľov podávať denne maximálne 9 žalôb alebo iných podaní? Mnohým veriteľom by sa tak mohli pohľadávky premlčať. Ak niekto flagrantne nezneužíva súdny systém, nemá aplikácia takejto úpravy racionálny základ.

Zaťažil si súd, znášaj si náklady!

Ako sme uviedli v úvode článku, ak si niekto urobil zo súdu svoj vlastný administratívny aparát na trovy štátu, legislatíva mala pokryť práve takéto neetické správanie konkrétneho subjektu, napríklad spoplatnením podania podaného na nepríslušný súd resp. spoplatnením postúpenia veci príslušnému súdu.

Súčasná právna úprava zakotvuje v položke 20b sadzobníka súdnych poplatkov poplatok za spracovanie hromadného podania za každé podanie, ktoré tvorí hromadné podanie 1 euro. Ústavnoprávny výbor NR SR uviedol, že poplatok sa bude predpisovať po prijatí hromadného podania rozhodnutím predsedu súdu a v prípade jeho nezaplatenia bude predmetom vymáhania.

Ak teda podá veriteľ na jeden súd v jeden deň 10 žalôb, dostane zo súdu najprv rozhodnutie (uznesenie) o poplatkovej povinnosti vo výške 10 eur. Zrejme za to, že „zaťažil súd". Mnohé súdy pritom v rámci rozhodovania o náhrade trov konania v sporových konaniach (§ 142, § 146 OSP) tieto poplatky nezahŕňajú do trov úspešného navrhovateľa, ktoré si môže navrhovateľ refundovať na neúspešnom odporcovi, keďže ich nepovažujú za účelne vynaložené. Inak povedané: Je to tvoja vec, že si podal veľa žalôb, znášaj si tieto náklady sám. Je to však naozaj tak? Alebo by mal súd skúmať, či ide o veriteľa, ktorý má až taký objem pohľadávok, že nemá na výber a nemôže podávať bez hrozby premlčania pohľadávok každý deň len 9 žalôb? Ak áno, až vtedy pôjde o účelne vynaložené trovy?

V čom súdu pomôže, že advokát donesie namiesto desiatich žalôb v pondelok, päť v pondelok a päť v utorok? Legislatíva mala zabrániť šikanovaniu súdov zo strany účastníkov, v súčasnosti sa však zdá, že skôr súdy sú nútené legislatívou šikanovať účastníkov.

Kto má vlastne platiť?

Položka 20b sadzobníka neurčuje osobitne osobu poplatníka, čiže pri jej vymedzení treba vychádzať z definície poplatníka uvedenej v § 2 Zákona o súdnych poplatkoch, ktorý hovorí:

Poplatníkom je:

• a) navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu,
• b) účastník zmieru uzavretého v zmierovacom konaní,
• c) obaja účastníci v konaní o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov alebo jeden z nich podľa rozhodnutia súdu,
• d) dlžník v konkurznom alebo vyrovnacom konaní,
• e) dedič v konaní o dedičstve,
• f) oprávnený a povinný v exekučnom konaní

Relevanciu ohľadom spoplatnenia hromadných podaní majú hlavne písmená a) a f). Je poplatníkom poplatku „za spracovanie hromadného podania" navrhovateľ poplatkového úkonu? Podávateľ hromadného podania však spracovanie hromadného podania nenavrhoval, len ho musí strpieť. Už pri písmene a) teda narážame na eventuálnu nemožnosť subsumovania osoby poplatníka pod toto vymedzenie.

Na výber pri podávaní podaní na súd mnohokrát nemajú exekútori. Dovolíme si na základe našich dopytov vybraným súdom tvrdiť, že väčšinu hromadných podaní tvoria žiadosti súdnych exekútorov na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Súdneho exekútora ako poplatníka však zákon o súdnych poplatkoch v § 2 nepredpokladá. A ako má oprávnený, čoby poplatník v exekučnom konaní ovplyvniť, že v jeho veciach podal exekútor na súd žiadosti na vydanie poverenia v jeden deň hromadne?

Ustanovenie § 42a OSP podľa nás za podmienku toho, aby bolo podanie považované za hromadné, vyžaduje, aby bolo podané účastníkom konania. Aj napriek tomu, že podzákonný predpis (Spravovací a kancelársky poriadok pre súdy) už operuje s termínom „podávateľ", čo je nepochybne širší pojem, než pojem „účastník", nemôže podzákonná norma upravovať povinnosti širšie než zákon, ktorý hovorí len o „účastníkovi". Keďže súdny exekútor ako osoba, ktorá hromadné podanie podáva, v časti exekučného konania o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je účastníkom exekučného konania (viď § 37 ods. 1 druhej vety EP, v zmysle ktorého len ak súd rozhoduje o trovách exekúcie, účastníkom konania je aj poverený exekútor), vychádza nám z toho len to, že v týchto prípadoch nielenže neexistuje poplatník (exekútora nedefinuje § 2 Zákona o súdnych poplatkoch ako poplatníka), ktorý by mal zaplatiť poplatok za spracovanie hromadného podania, ale o hromadné podanie ani nejde. 

Ďalšie problémy vznikajú aj pri posudzovaní oslobodenia od súdnych poplatkov. Vo svetle uznesenia Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 124/2011-13 (ktoré sa síce týkalo vzťahu zákonného vecného oslobodenia a poplatku za vznesenie námietky zaujatosti, ale závery z neho plynúce by mohli mať význam aj pre spoplatnenie hromadných podaní, kde je poplatok zakotvený v II. časti sadzobníka – Poplatky za úkony súdov), si môže pracovník poverený spracúvaním hromadných podaní rovno začať trhať vlasy, keďže rozporuplných názorov na oslobodenie „podávateľa" hromadného podania od súdnych poplatkov, predovšetkým vzťahu zákonného vecného a zákonného osobného oslobodenia k poplatku uvedenému v položke 20b bude určite viac než dosť.

Len tak mimochodom, kto bude znášať trovy odvolacieho konania vo veci odvolania podávateľa hromadného podania proti uzneseniu o vyrubení súdneho poplatku? Nebude musieť súd hradiť aj právne zastúpenie podávateľa, ak bude náhodou v odvolacom konaní úspešný a odvolací súd zruší rozhodnutie o poplatkovej povinnosti podávateľa? Takéto trovy môžu už v jednej veci predstavovať takú sumu, ktorú súd na všetkých hromadných podaniach vybral za celý rok.

Čo dodať?

Za nepochopiteľný krok jednej obchodnej spoločnosti, ktorá bezprecedentne zneužila súdny aparát, sú „trestaní" ostatní účastníci konaní, ktorí riadne podávajú návrhy na vecne a miestne príslušné súdy. Legislatívne riešenie založené na princípe kolektívnej viny za preťaženosť súdov však určite nie je riešením situácie, ktorá si práveže vyžaduje minimalizáciu administratívnej záťaže a neúčelných a neefektívnych úkonov a koncentráciu personálu súdov do výkonu súdnictva.

Na eliminovanie situácie, na ktorú zákonodarcovia reagovali prijatím právnej úpravy hromadných podaní, teda podávanie množstva žalôb na nepríslušný súd, vidíme riešenie napríklad v spoplatnení postúpenia veci podľa § 105 alebo § 104a OSP. A to zo strany súdu, na ktorý bola vec postúpená, aby nedochádzalo k neúčelným prieťahom na nepríslušnom súde. Sociálne odkázané subjekty by táto povinnosť nezaťažila, keďže zväčša požívajú oslobodenie od súdnych poplatkov a obchodné spoločnosti s množstvom pohľadávok majú buď samé dostatočne odborný aparát alebo splnomocnenú advokátsku kanceláriu, ktorá by mala znalosťami o právnej úprave príslušnosti súdov disponovať. Takto dostane po prstoch ten, kto si zo súdov urobil svoju kanceláriu a ostatní, nazvime ich slušní, veritelia budú mať zjednodušený, rýchlejší a lacnejší prístup k súdu.