Je obsoletná právna norma účinná?

Obsoletná právna norma, taktiež v praxi označovaná adjektívami absoletná, resp. obsolentná, je právna norma, ktorá je súčasťou právneho poriadku, spĺňa podmienky platnosti, ale vymizla z právneho užívania, pričom nikdy nebola derogovaná. Na rozdiel od noriem derogovaných je stále platná. Pojem obsolencia je odvodený od latinského slova „obsoletus“, znamenajúci zastaralý, bežne sa nepoužívajúci. Článok sa zaoberá vzťahom platnosti a účinnosti obsoletných právnych noriem.

Vplyvom pozitívno-právnej školy sa v kontinentálnom právnom systéme dvadsiateho storočia objavila tendencia značnej konkretizácie a kvantitizácie právnych predpisov. Takéto postupovanie zákonodarcu si v modernom práve zaslúžilo pomenovanie legislatívna smršť.[1]Pri legislatívnej smršti zákonodarca produkuje enormné množstvo právnych predpisov, ktoré sú neprehľadné a obsahujú veľké množstvo zbytočných ustanovení, ktorým chýba abstrakcia. Právne predpisy poznačené absenciou abstraktnosti sa prejavili v množstve negatívnych následkov. Je vhodné spomenúť neprehľadnosť formálnych prameňov práva, poznačených snahou o značnú konkretizáciu oblastí, na ktoré právne predpisy pôsobia. Ďalším negatívnym aspektom prílišnej konkretizácie právnych predpisov bola nemožnosť subsumácie všetkých typov možného ľudského správania sa pod právne predpisy. V dôsledku tohto dôvodu boli často prítomné prípady vzniku medzier v práve, v rímskom práve označovaných ako „lacunae iuris.“ To spôsobovalo ohrozovanie jedného zo základných pilierov práva - právnej istoty. Abstraktné právne predpisy sú z hľadiska právnej istoty jednoznačne stabilnejšie a vytvárajú priestor pre širšiu interpretáciu právnych noriem. Právny poriadok abstrakciou právnych noriem následne taktiež vytvára priestor pre sudcovskú tvorbu práva, v kontinentálnych pomeroch relatívne záväznú.[2] Sudcovská tvorba práva sa prostredníctvom interpretácie stáva tzv. odvodeným zákonodarcom, ktorý dokáže právne normy prispôsobovať spoločenským pomerom bez nutnosti častej novelizácie pravým zákonodarcom, ktorého úlohu plní v Slovenskej republikejedine Národná rada Slovenskej republiky, prípadne ľud ako suverén moci prostredníctvom foriem priamej demokracie. Abstraktné právne normy umožňujú pod seba subsumovať väčší počet možných foriem správania sa, čím sa využíva dynamizačná funkcia práva, pomocou ktorej sa právo dokáže prispôsobiť aj najrýchlejšiemu spoločenskému vývoju.

Konkretizáciou právnych predpisov došlo aj k prijímaniu širokého množstva právnych noriem, z  ktorých časť stratila svoj praktický význam. Tento proces možno označiť latinským termínom „Desuetudo“.[3]  Je to stav, kedy právna norma stratí svoj význam dlhodobým nepoužívaním a v spoločenských rozmeroch sa stane absolútne nepodstatnou. Tento efekt môže nastať len v prípade normatívnych právnych aktov, právnych obyčají , súdnych precedensov a normatívnych zmlúv. Efekt nenastáva v prípade individuálnych právnych aktov, pretože neobsahujú všeobecne záväzné pravidlo správania sa.Zaväzuje len subjekty, ktoré sú spojené s tým-ktorým individuálnym právnym aktom.[4] Následkom spoločenskej ignorácie takejto právnej normy dochádza k strate jej právnej účinnosti.

Strata spoločenského významu právnej normy ako normatívneho právneho aktu môže byť spôsobená viacerými dôvodmi.

K efektu „Desuetudo“ dochádza

• zmenou štátnej a politickej situácie,
• zmenou spoločenských faktorov a zvyklostí ,
• vplyvom medzinárodného práva,
• pokrokom vo vede a technike a s tým spojeným zánikom právnych noriem upravujúcich zastaralé vedecké a technické oblasti,
• atď.

Vplyvom menovaných faktorov sa zákonodarca usiluje o zrušenie takýchto právnych noriem derogáciou.

Derogácia je zrušenie právneho predpisu alebo skupiny právnych noriem v právnom poriadku, pričom derogované normy strácajú svoju účinnosť a platnosť. Derogácia sa môže uskutočniť jasným a nejasným spôsobom. Derogačnou klauzulou dochádza k jasnej derogácii.Poznáme tri typy derogačných klauzúl.[5]

1. V prvom prípade dochádza ku generálnej derogačnej klauzule, kedy všetky zastaralé právne normy odporujúce novému právnemu aktu strácajú platnosť. Táto forma derogácie je najúčinnejšia, avšak vytvára priestor pre ohrozovanie právnej istoty. Preto sa frekventovane nepoužíva a k jej aplikácii dochádza len veľmi zriedkavo. Prednosť majú ďalšie typy jasnej derogácie.
2. Druhým typom je generálna klauzula s demonštratívnym výpočtom. Pri tejto forme derogácie nastáva výpočet najpodstatnejších právnych predpisov, alebo skupín právnych noriem, ktoré sa zrušujú.
3. Posledným typom jasnej derogácie je špeciálna derogačná klauzula s taxatívnym výpočtom právnych predpisov, ktoré sa zrušujú, teda všetkých normatívnych aktov, ktoré sú vymenované v danej derogačnej klauzule. Pri tejto metóde musia byť v našom právnom poriadku derogované právne predpisy, či skupiny normiem označené arabským číslom v chronologickom poradí, v akom boli vydané.

Metóda nejasnej derogácie je založená na kolízii právnych noriem a ich následnej komparácii. V prípade stretu takýchto právnych noriem sa používajú nasledujúce pravidlá:

• „Lex  superior derogat legi inferiori. (Vyšší zákon ruší nižší)
• Lex posterior derogat legi apriori. (Neskorší zákon ruší skorší)
• Lex specialis derogat legi generali. (Špeciálny zákon ruší všeobecný)“[6]

Príkladom, kedy neskorší právny predpis ruší skorší právny predpis, je inštitút pozbavenia alebo obmedzenia spôsobilosti fyzických osôb na právne úkony. V zákone č. 161/2015 Z.z. (Civilný mimosporový poriadok, v praxi označovaný ako „CMP“ ) sa v § 231 spomína len obmedzenie spôsobilosti na právne úkony[7], zatiaľ čo v zákone č. 40/1964 Zb. (Občiansky zákonník) sa v § 10 ods. 1 zmieňuje nielen obmedzenie, ale aj pozbavenie spôsobilosti fyzických osôb súdom na právne úkony v dôsledku duševnej poruchy danej fyzickej osoby, ktorá nie je len prechodná.[8] V tomto prípade má prednosť ustanovenie CMP ako neskoršieho zákona, vo vzťahu k skoršiemu zákonu – Občianskemu zákonníku. Dané ustanovenie Občianskeho zákonníka je formálne platnou súčasťou jednak daného právneho predpisu, ako aj právneho poriadku, avšak toto ustanovenie je právne neúčinné a nespôsobuje právne následky. Súdy sa v procese aplikácie práva budú riadiť len účinným ustanovením Civilného mimosporového poriadku.

Obsoletné právne normy na rozdiel od priamo derogovaných noriem sú stále platné. Sú súčasťou právneho poriadku, pretože neboli priamo derogované v dôsledku pochybenia zákonodarcu v procese derogácie. Na obsoletné právne normy sa neviažu právne účinky, aj keď sú tieto normy v právnom poriadku toho ktorého štátu formálne platné. Príčinou neaplikovania derogácie môže byť obyčajné zlyhanie ľudského faktora. Zákonodarca môže spoločensky bezvýznamnú právnu normu jednoducho prehliadnuť a v záujme zachovania právnej stability nevyužije generálnu derogačnú klauzulu, ktorá by mohla spôsobiť právnu neistotu a relatívnu nespravodlivosť v právnom poriadku. Legislatívny orgán zvolí radšej metódu generálnej derogácie s demonštratívnym výpočtom, alebo ideálne špeciálnej derogácie s taxatívnym výpočtom právnych noriem, ktoré sa zrušujú, v dôsledku čoho sa zachová právna istota. Nevýhodou týchto dvoch derogačných klauzúl je možnosť zabudnutia derogácie normy spoločensky neúčinnej, ktorá následne ostáva súčasťou právneho poriadku a takúto normu voláme obsoletnou právnou normou. Obsolétne právne normy sa stávajú zastaralými práve kvôli generálnej klauzule s demonštratívnym výpočtom právnych predpisov ktoré sa zrušujú, alebo kvôli špeciálnej derogačnej klauzule s individuálnym výpočtom právnych predpisov ktoré sa zrušujú. Sú bezpochyby najlepšou voľbou v procese derogácie právnych predpisov, ale ich obrovskou nevýhodou je zabudnutie zákonodarcu na derogáciu právneho predpisu, ktorého právne normy sa následne stanú zastaralými.

O postupe pri derogovaní sa zmieňuje aj Národná rada Slovenskej republiky v uznesení Národnej rady Slovenskej republiky z 18. decembra 1996 č. 519 o schválení legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Jedná sa o prílohu č.2 k legislatívnym pravidlám tvorby zákonov zákonu č. 19/1997 Z. z.: „V zrušovacom ustanovení (derogačné ustanovenie) sa uvádzajú úplné citácie všetkých všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 6 ods. 6 legislatívnych pravidiel). Uvádzajú sa touto vetou: „Zrušujú sa:" („Zrušuje sa:"). Jednotlivé citácie právnych predpisov sa uvádzajú v chronologickom poradí, v akom boli vydané. Najskôr sa uvádzajú zákony a potom vykonávacie predpisy v tomto poradí: nariadenie vlády, vyhláška, výnos a pod. Každý právny predpis sa označuje osobitným poradovým číslom (arabské číslice s bodkou), pričom jednotlivé citácie sa začínajú malým písmenom a oddeľujú sa čiarkou. Ak sa má zrušiť právny predpis, ktorý bol novelizovaný, uvádza sa úplný názov pôvodného právneho predpisu v znení jeho priamych noviel, pričom sa uvádzajú len ich skrátené citácie. Ak bol zrušovaný zákon výnimočne novelizovaný iným zákonom (čl. 11 ods. 2 legislatívnych pravidiel), v zrušovacom ustanovení sa uvádza konkrétny článok tohto zákona napríklad touto formuláciou: „v znení čl. II zákona č. ... 1 ... Z. z.". Uvádzajú sa aj zákony alebo ich časti, ktoré stratili platnosť, pretože neboli uvedené do súladu s ústavou v lehote šiestich mesiacov od vyhlásenia nálezu ústavného súdu v zbierke zákonov o nesúlade častí zákona s ústavou, a to napríklad touto formuláciou: „v znení nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. .../... Z. z. ". Neuvádza sa zákon, ktorým bol zrušovaný zákon len  nepriamo novelizovaný (čl. 11 ods. 1 legislatívnych pravidiel). Zrušiť zákon a ponechať v platnosti len jeho niektoré ustanovenia je neprípustné.“[9]

„Normatívny právny akt sa naozaj môže stať zastaralým, ak neexistuje predmet právnej úpravy, pre ktorý sa mal použiť, alebo dôvod, kvôli ktorému bol prijatý. Musí to byť naozaj veľmi silný prípad aby ospravedlňoval súd pri rozhodovaní, kedy by označil formálne platný normatívny právny akt obsiahnutý v Zbierke zákonov za zastaralý, zákonodarcom nezrušený a právne neúčinný. Takýto prípad môže existovať tam, kde sa právny predpis nepoužíval mnoho rokov, kde zmenou času a zvyklostí zastaralý právny predpis môže spôsobiť škody, ak sa zrazu bude aplikovať, pričom možno z novodobej aplikačnej praxe vycítiť, že je s nimi v rozpore a predovšetkým z ďalších a neskorších právnych predpisov prijatých zákonodarcom možno vyvodiť záver, že majú prednosť a zastaralé právo je neúčinné.“ -zmienil sa o tom predseda najvyššieho súdu štátu Pensylvánia William Tilghman.[10]

Z uvedeného názoru Williama Tilghmana vyplýva, že je na uvážení orgánov aplikácie práva, rozhodnúť o obsolencii danej normy, ak by nebola zákonodarcom riadne derogovaná. Netreba však zabúdať aj na to, že možno zrušiť či nahradiť taktiež iné formálne pramene práva, akými sú napríklad súdne precedensy. V angloamerickom právnom systéme môže ísť o nahradenie zastaralého záväzného precedensu novým precedensom. Tento postup sa nazýva overruling, pričom k overruling-u dochádza v záujme zachovania stability právneho poriadku len veľmi sporadicky a z vážnych dôvodov. K prekonaniu súdneho precedensu by malo dôjsť až po porovnaní výhod a nevýhod prekonaním zastaralého precedensu. Nevýhodou je ohrozenie právnej istoty, ale výhodou je prispôsobenie sa precedensu aktuálnym spoločenským pomerom. V dôsledku toho sa starý precedens nahradí novým. Najvyšší súd USA používa nasledujúce kritériá[11] :

1. Vývojom princípov sa z precedensu stala opustená doktrína,
2. Pravidlo sa stalo v spoločenských vzťahoch nepraktickým,
3. V dôsledku zmeny právnych skutočností stratil starý precedens podstatnú časť svojej aplikácie,
4. Zistenie, či existuje taká dôvera v precedens, že jeho zrušením by nedošlo k negatívnym dôsledkom.[12]

Obsolétna právna norma je stále súčasťou právneho poriadku následkom absencie jej reálnej derogácie, avšak v záujme stability právneho poriadku sa na ňu hľadí ako na neúčinnú. V prípade stretu s obsoletnou právnou normou sa teda na ňu hľadí ako na neúčinnú. Aj v našom právnom poriadku existujú príklady obsoletnych právnych noriem : „Príkladom by mohli byť tzv. Benešove dekréty, na základe ktorých bol odňatý majetok etnických Nemcov po roku 1945. Tieto dekréty síce stále platia, ale dnes na ich základe nemožno vyvlastniť nemeckú fabriku na Slovensku.“[13] Z uvedeného vyplýva, že obsoletná právna norma nemôže vyvolávať právne účinky tam, kde sa dlhodobo nevyužívala a kde by spôsobovala negatívne dôsledky pre riadny chod spoločnosti. Prípadnou aplikáciou zastaralej právnej normy by sa vážnym spôsobom ohrozila dôvera ľudí v právo.

 Na to, aby štát mohol mať prívlastok právny, sa právo musí opierať o nasledujúce piliere:

• Právna istota (Dôvera ľudu vo vymožiteľnosť práva a stabilitu v právnych vzťahoch)
• Spravodlivosť (Základná idea v práve, vychádzajúca zo školy iusnaturalizmu)
• Všeobecné uznanie ( Záväznosť pre všetky subjekty podliehajúce právu a ich vnútorný akceptujúci vzťah k právu, ako monistickému normatívnemu systému, za ktorým stojí štátne donútenie)

Z uvedeného možno vydedukovať, že aplikácia obsoletných právnych noriem je neprijateľná pre riadny chod právneho štátu. Ak by bola obsoletná právna norma účinná, ohrozila by sa výrazne právna istota, ako aj spravodlivosť. Aplikácia obsoletnych právnych noriem by znamenala nespravodlivosť voči subjektom, ktoré sa spoliehali na zastaralosť právnej normy, taktiež by bolo ohrozené ich spoliehanie sa na právnu istotu. Obsoletná právna norma tvorí bezpochyby súčasť právneho poriadku, z čoho vyplýva jej platnosť, avšakautomaticky nie aj účinnosť. V záujme zachovania istoty v právnych vzťahoch nespôsobuje právne účinky. Takže odpoveďou na otázku, či je obsolétna právna norma účinná, prichádzame skúmaním tohto právneho fenoménu, s prihliadnutím na piliere práva v právnom štáte k negatívnemu výsledku. Obsoletná právna norma je v právnom štáte bezpochybyneúčinná.

Milan Béreš
Študent 1. ročníka Právnickej fakulty Univerzity Komenského
Právny asistent v advokátskej kancelárii SOUKENÍK-ŠTRPKA, s.r.o.