Piatok, 29. marec 2024 | meniny má Miroslav , zajtra Vieroslava
Predplatné
Piatok, 29. marec 2024 | meniny má Miroslav , zajtra Vieroslava
TlačPoštaZväčšiZmenši

JÁN ŠVIDROŇ: Situácia v oblasti práva duševného vlastníctva je vzdialená od mojich predstáv

Martin Husovec • 23.10. 2012, 21:38

prof. JUDr. Ján Švidroň, CSc. je zakladateľom prvého slovenského Ústavu práva duševného vlastníctva. Dnes pôsobí ako riaditeľ Ústavu štátu a práva Slovenskej akadémie vied. S jednou z najvýraznejších osobností v oblasti práva duševného vlastníctva na Slovensku sa rozprával Mgr. Martin Husovec z EISi.

Pán profesor, ako ste sa vlastne dostali k právu duševného vlastníctva?

Podrobne o tom píšem v článku „Rozvíjanie tradície česko-slovenskej vedeckej spolupráce v oblasti autorského práva (s mozaikou osobných spomienok)", uverejnenom v Právnom obzore č. 4/2010. Je v ňom vyjadrený môj spätný pohľad na tento odbor v členení podľa dekád (60. roky, 70. roky, 80. roky, 90. roky, prvá dekáda 3. milénia...). Ale na osobnom začiatku bol pre mňa „Orwellovský rok 1984". Keď som po všetkých vtedajších komplikovaných „schváľovačkách" predložil Právnickej fakulte UK svoju žiadosť o prijatie do „vedeckej ašpirantúry" (s dosiahnutou vedeckou hodnosťou „CSc." – kandidát právnych vied, dnes adekvátne doktorandskému štúdiu s dosiahnutým akademickým titulom „PhD." ), moja žiadosť bola odmietnutá s tým, že moje pracovné zaradenie si nevyhnutne nevyžaduje školenie vo vedeckej ašpirantúre. Vtedy som sa však ešte nezaujímal o odbor občianske právo, ale medzinárodné právo, najmä medzinárodné autorské právo. Pôsobil som totiž v právnej praxi, v účastinnej spoločnosti pre zahraničný obchod Slovart, ktorá sa zaoberala dovozom a vývozom kultúrnych komodít (knihy a časopisy, gramoplatne, diela výtvarného umenia, ľudovoumelecké výrobky, tlač a vydavateľská činnosti pre zahraničie, realizovali sa tam aj viaceré filmové koprodukcie atď.) a absolvoval som v odbore medzinárodné právo a medzinárodné vzťahy už predtým aj dve súvisiace postgraduálne štúdiá. Ale k vedeckej práci som inklinoval od skončenia vysokej školy; vtedy však, aj v nadväznosti na problematiku mojej diplomovej a rigoróznej práce, skôr k odboru teória štátu a práva. V praxi som zakotvil na dlhý čas (1976 – 1988) len preto, lebo môj záujem o prijatie na niektorú katedru PF sa po ukončení vysokoškolského štúdia nenaplnil. V celkovo zaujímavej a aj mojim záujmom prajnej praxi Slovartu sa mi však vyskytol i jeden na tu dobu zaujímavý autorskoprávny prípad. Po jeho skončení som túto právnu problematiku rozanalyzoval a na tom základe som uverejnil svoj prvý článok v Právnom obzore (1985). V súvislosti s týmto praktickým prípadom som sa už intenzívne zahĺbil nielen do otázok autorského práva, ale postupne aj do iných oblastí „osobnomajetkových práv", ako sa vtedy náš odbor nazýval; najmä keď som od roku 1991, na základe pozvania doc. Karola Rybárika, CSc., prevzal po ňom tento odbor v pedagogickom procese na PF UK v rámci katedry občianskeho práva pod vedením prof. Lazara.

Je podľa Vás správne vôbec používať pojem „duševné vlastníctvo", keď jeho predmet nie je ani úplne „duševný" a ani predmetom „vlastníctva"? Nemala by slovenská veda používať skôr nejaký priliehavejší pojem? Aj nemecká veda sa postupne zdá sa opätovne vracia v k pojmu Kohlera „Immaterialgütterrecht" z roku 1907.

Tejto základnej terminologickej otázke som venoval vo svojich publikáciách veľa pozornosti. Nemožno ju však správne zodpovedať bez chápania historických súvislostí. Situácia v Nemecku a v Československu pred rokom 1989 bola v tomto odbore, či ho už budeme nazývať v našej terminológii „právo duševného vlastníctva", „osobnomajetkové práva", „práva k nehmotným statkom" (alebo aj inak, ak sa k niečomu vhodnejšiemu dospeje), celkom odlišná. Voči každému z týchto u nás používaných termínov sa vznášala nejaká kritika. Ucelene po prvýkrát som sa pokúsil reagovať na túto terminologickú otázku vo svojom úvodnom referáte „Pojem, predmet a systém práva duševného vlastníctva" na medzinárodnej vedeckej konferencii „Právo duševného vlastníctva v procese transformácie právneho systému", ktorá sa uskutočnila v roku 1996 v Bratislave v rámci IV. Lubyho právnických dní; jej vedecký program sme pripravovali spolu s prof. Vojčíkom (zúčastnil sa jej aj celý rad renomovaných zahraničných osobností v odbore autorské právo, z Inštitútu Maxa Plancka pre duševné vlastníctvo v Mníchove jeho vedúci oddelenia prof. Adolf Dietz). Ale potom som túto terminologickú otázku ďalej skúmal a rozvíjal, najmä aj v konfrontácii so študentmi v rámci svojho pedagogického procesu na PF UK, PF UMB a PF TU, až do svojej finálnej systemizácie tohto predmetu, ktorá je uverejnená v III. vydaní učebnice občianskeho práva (Lazar, J. a kol.) z roku 2006, v samostatnej časti pod názvom „Právo duševného vlastníctva". Ale už predtým, na medzinárodnej vedeckej konferencii „Kodifikácia, europeizácia a harmonizácia súkromného práva", ktorá sa konala v roku 2004 v rámci VIII. Lubyho právnických dní v Kongresovom centre SAV v Smoleniciach (z Inštitútu Maxa Plancka pre duševné vlastníctvo sa jej zúčastnil jeho vtedajší riaditeľ prof. Joseph Straus), venoval som tejto otázke hĺbkovú pozornosť vo svojom referáte „Materiálne a ideálne záujmy v slovenskom a európskom súkromnom práve", a to najmä pod zorným uhlom monumentálneho vedeckého diela Aloisa Trollera s názvom takisto „Immaterialgüterrecht" (tretie vydanie, 1. diel 1983, 2. diel 1985). Dlhodobo som sa usiloval vniesť toto dielo do výraznejšej pozornosti našich teoretikov práva duševného vlastníctva i praktickej sféry v transformačnom období, najmä v súvislosti s prebiehajúcimi prácami na rekodifikáciách súkromného práva. Videl som totiž možnosti jeho ďalšieho kreatívneho rozvíjania aj v našom transformačnom prostredí, ktoré bolo poznačené často len mechanickým legislatívno-byrokratickým preberaním európskych smerníc (často aj v nepresných prekladoch) pre túto oblasť práva. Odporúčam toto dielo aj do Vašej pozornosti.

 

Dnes ESĽP ako aj Súdny dvor EU zdôrazňujú, že právo duševného vlastníctva je integrálnou súčasťou ústavného práva na majetok. Lenže čo všetko je a bude súčasťou tejto kategórie do budúcna? Do akej miery sme týmto, podľa Vášho názoru, ako spoločnosť stratili možnosť „zbaviť sa" alebo „okresať" aj také exkluzívne práva, ktoré už viac nie sú stimulátorom ale naopak brzdou pokroku a kreativity?

To vnímam ako veľké zjednodušenie chápania problematiky duševného vlastníctva – redukovanie jeho podstaty či „ratio legis" iba na „majetok". Je pravda, že v práve duševného vlastníctva sú obsiahnuté aj práva výlučne majetkovej povahy, ale za najdôležitejšie z nich pokladám práva na výsledky tvorivej činnosti, v ktorých sa kumuluje osobnostný (tvorivý) prvok aj majetkový prvok. Osobnostný aspekt nezahŕňa síce rovnaký obsah a nemá rovnaký význam v oblasti autorského práva a práv výkonných umelcov ako v oblasti práv na výsledky technickej tvorivej činnosti (v patentovom práve a i.), ale v oblasti autorského práva a práv výkonných umelcov je jeho význam podľa mojej mienky stále zásadný, práve tak, ako aj zásada pravdivosti autorstva. V terminológii medzinárodných dohovorov tu máme na mysli literárnu, vedeckú a umeleckú tvorbu. Aj toto boli otázky, ktorým som venoval intenzívnu pozornosť v rámci svojho dlhodobého zamýšľania sa nad vedecky adekvátnou systemizáciou nášho odboru pre pedagogické aj praktické účely. Ako však vývoj tejto otázky sledujem už takmer štvrťstoročie, na odklon od dôrazu na osobnostno-tvorivostný charakter aj v kontinentálnom autorskom práve (le droit d´auteur, Urheberrecht) a dôraz na majetkový aspekt vo všetkých oblastiach duševného vlastníctva vrátane autorského práva pod vplyvom anglického a amerického poňatia (copyright) mali robustný vplyv najmä dve skutočnosti: v roku 1989 pristúpenie USA k Bernskému dohovoru o ochrane literárnych a umeleckých diel a v roku 1994 prijatie Dohody o obchodných aspektoch duševného vlastníctva (TRIPS). Súčasná situácia v oblasti práva duševného vlastníctva je natoľko vzdialená od mojich predstáv, ktoré som o jeho funkciách a ďalšom rozvoji mal v začiatkoch svojho vedeckého a pedagogického pôsobenia v tejto oblasti (pripomeniem najmä svoju prvú monografiu „Tvorba a právo"; Bratislava: Veda, 1991), že som už na túto oblasť v značnej miere rezignoval a som dnes skôr iba „pozorovateľom" vývoja, ktorý nemôžem individuálne ovplyvniť. Veľa sa udialo aj na Slovensku presne inak, ako som to chcel svojou vedeckou i pedagogickou činnosťou podporiť. Navyše ma v posledných rokoch pohltili aj iné závažné otázky občianskeho práva a práva vôbec, ktorým sa venujem i vo svojich najnovších publikáciách. Otázky, ktoré kladiete, prenechávam na uvažovanie najmä už aj mladším kolegyniam a kolegom. Teší ma, že je ich dnes už i v Slovenskej republike značný počet veľmi kvalifikovaných a zanietených pre tento odbor. Východiskovú orientáciu z hľadiska genézy súčasného stavu Vám však môžu poskytnúť napr. aj moje preklady článkov prof. Dietza, prof. Strausa a prof. Omana, ako aj celý rad prekladov mojich bývalých doktorandov, ktoré boli od prvej polovice 90. rokov uverejnené v Právnom obzore a Duševnom vlastníctve. Chcem tým povedať, že ani my sme nezaháľali v sprístupňovaním nových trendov v našom odbore v pravom čase. Iná je otázka, s akým efektom to bolo v našom právnom prostredí v transformačnom období aj „kreatívne využité" pre našu spoločnosť.

Dnes je najmä autorské právo tak trochu v spoločenskej kríze. Musí sa potýkať s pomerne nízkou spoločenskou akceptáciou v prostredí internetu. Je to podľa Vás skôr kríza dnešnej podoby právnej regulácie alebo spoločenského správania nás občanov?

Nejde len o otázky internetu, slovenskej legislatívy alebo správania sa našich občanov, hoci sem tieto aspekty takisto aktuálne patria. Autorské právo v praxi vnímam ako celkove v žalostnom stave už dlhý čas (aj v autorskoprávne vyspelom a smerodajnom zahraničí sa už v osemdesiatych rokoch hovorilo o „kríze autorského práva pod vplyvom vedeckotechnického pokroku", že „nestačí s dychom vývoju techniky, informačných technológii" atď.). Vtedy vznikla aj prvá európska „Zelená kniha autorského práva". Ale – kto vtedy z rozhodujúcich aktérov na Slovensku o týchto otázkach vôbec uvažoval? Pod súčasným stavom je teda podpísaný celý rad príčin a vplyvov s hlboko siahajúcimi koreňmi, vrátane našich domácich legislatívnych lapsusov. Česká veda duševného vlastníctva však reagovala aj na uvedenú „Zelenú knihu autorského práva" včas (aj o tom viac v článku, ktorým uvádzam svoju prvú odpoveď na Vaše otázky). Niečo som naznačil i v predchádzajúcej odpovedi. Ale aby ste rozumeli dnešnému stavu, musíte si aj v oblasti práva duševného vlastníctva osvojiť tiež historické metódy bádania. Skôr, ako som ja osobne vstúpil do tejto odbornej oblasti svojou prvou monografiou, dobrých osem rokov som systematicky hľadal a čítal všetko, čo sa v tomto odboru dalo nájsť v slovenskej a českej vedeckej a odbornej literatúre od päťdesiatych rokov. Napriek zložitej politickej a ideologickej situácii bolo naozaj aj vtedy z čoho sa zorientovať, poučiť a na čo nadväzovať i z domácich zdrojov, nielen mechanickým preberaním zahraničných názorov a koncepcií, ako k tomu masovo došlo po roku 1989 azda vo všetkých oblastiach života našej spoločnosti, často celkom nekriticky. Dynamika vývoja po roku 1989 však bola naozaj nesmierna a prechod od socialistického direktívneho a centrálneho plánovania k otvorenej spoločnosti a liberálnemu trhu nastoľoval prakticky každodenne bezprecedentné problémy. Malo sa však na ne reagovať viac kreatívne ako iba mechanickým preberaním cudzích „ponúk". Ale asi aj to bola nutná etapa, ktorou táto spoločnosť musela prejsť. Ďalšie už bude najmä na Vás mladších.

Ak sa pozriete dnes spätne na staršie generácie vedcov česko-slovenskej a slovenskej vedy práva duševného vlastníctva, čo boli podľa Vás v rôznych etapách ich historické úlohy a aké historické úlohy stoja podľa Vás pred najmladšou generáciou na čele s doktorkou Adamovou?

Vlastne som Vám už odpovedal. Pred každou generáciou stoja nové úlohy, ktoré predchádzajúca generácia nemala. Dôležité je, aby sa vnímala medzigeneračná nadväznosť a aby sa bezhlavo nedehonestovalo všetko predchádzajúce. Lebo ani Vaša generácia zatiaľ nemôže vedieť, aký bude aj na ňu pohľad zasa ďalšej generácie atď. Práve už ťažiskovo mimo oblasti práva duševného vlastníctva som uverejnil v posledných rokoch viacero článkov orientovaných všeobecnejšie občianskoprávne, v ktorých sa usilujem dokumentovať aj svoju vlastnú generačnú skúsenosť a poznanie. Moju ucelenejšiu a podrobnejšiu odpoveď preto môžete nájsť i v týchto publikáciách. Rozhodne som hrdý na všetkých svojich doktorandov, ktorí sa už kvalifikovali nielen k „PhD.", ale svojou pokračujúcou pedagogickou i praktickou činnosťou tento odbor ďalej rozvíjajú v teórii i v praxi. Sledujem internetovú stránku Ústavu práva duševného vlastníctva TU pod vedením mojej prvej úspešnej doktorandky Dr. Adamovej a aj keď tam už nepôsobím, sme stále v kontakte s ňou i ďalšími. Mám radosť z toho, ako sa ústav intelektuálne ďalej rozvíja a rastie. Žiaľ, mizernú materiálnu podporu vedy a školstva v Slovenskej republike som pociťoval nielen počas celého svojho 20-ročného pôsobenia v školstve a ešte dlhšieho v oblasti vedy, ale pociťujem ho rovnako intenzívne aj ako riaditeľ Ústavu štátu a práva SAV – dnes už v takmer v dôchodkovom veku, až mi je trápne o tom hovoriť. Čiže najmä tu vidím hlavný problém i pre ďalší personálny a vedecký rozvoj našich vedeckých ústavov. Taká „materiálna podpora" školstva a vedy, akú som poznal od začiatku „transformačného obdobia" po dnešok, je doslova hanebnosť, za ktorú by sa mali zodpovedať tejto spoločnosti všetky jej „transformačné vlády". Ak sa má niekde hovoriť o „majetku", tak potom podľa mojej mienky najmä aj z toho hľadiska, prečo sa z majetku sprivatizovaného po roku 1989 a ďalších príjmov do štátneho rozpočtu prenieslo do školstva a vedy až po dnešok tak málo. Najmä keď sa toľko hovorilo a stále hovorí aj o „vedomostne a poznatkovo orientovanej spoločnosti" atď.

V Právnom Obzore 1/2004 bol publikovaný zaujímavý článok Kataríny Zavackej „Právna kultúra v medzivojnovom Československu". Autorka v ňom cituje prof. Sedláčka, ktorý sa na počiatku prvej republiky sťažoval, že: „Spíše čeští lidé referují o knize německé, než o knize české." Netrpí súčasná slovenská veda podobným problémom? Nezvykli si Slováci až príliž citovať české knihy a české rozhodnutia bez toho, aby sa popri tom snažili tiež uvažovať o slovenskej doktríne, či zovšeobecňovať a ďalej rozvíjať závery slovenských súdov?

Dovoľte, aby som tu uviedol iba krátku pasáž z môjho vystúpenia, ktoré som predniesol pred akreditačným hodnotením nášho ústavu 11. 9. 2012:

"Nastoľujú sa však aj o otázky, čo všetko možno či treba chápať ako „šírenie získaných vedeckých poznatkov", resp. za „ohlasy na prácu ústavu". Niektoré možno vykázať ich vymenovaním, štatisticky aj „scientometricky" posúdiť, ale mnohé nie, pričom ich spoločenský význam môže byť o to významnejší, že oslovuje reálny právny život v oblasti legislatívy i aplikačnej praxe priamo, aj keď v zaužívaných formách vykazovania a hodnotenia sa nemusí očividne prejaviť. Ohlasy vo vedeckej sfére prostredníctvom sledovania citácií, recenzií a pod. vyjadrujú efekt výskumnej práce ústavu len v istých limitoch; totiž, nakoľko ich sleduje a vedecky korektne s nimi zaobchádza príslušná oblasť právnej vedy prostredníctvom jej konkrétnych aktérov. Nachádzame sa však a pôsobíme aj vo vedeckom konkurenčnom prostredí – s rôznymi nuansami v kultúre vedeckej práce a úcte k vedeckým výsledkom dosiahnutých inými."

Bolo by to však opäť skôr na samostatnú tému. Ďakujem Vám za Váš seriózny záujem o aktuálnu problematiku nášho odboru a prajem Vám, aby sa Vám ho podarilo posúvať správnym smerom aj ďalej a vyššie. 

Ohodnoťte článok
Hlasovalo: 1309
PoUtStŠtPiSoNe
: