Civilný mimosporový poriadok bol napadnutý na Ústavnom súde SR

Civilný mimosporový poriadok (ďalej aj „CMP“) je účinný len od minuloročného júla a už bol toto leto napadnutý zo strany súdu návrhom na vyslovenie nesúladu niektorých jeho ustanovení s Ústavou SR podľa článku 125 Ústavy SR.

Napadnuté ustanovenia

(slová, ktoré považuje navrhovateľ za nesúladné s Ústavou SR sú podčiarknuté):

§ 16 odsek 1 CMP:

V prípadoch ustanovených týmto zákonom súd poverí notára, aby ako súdny komisár konal a rozhodoval v určitej veci; poverenie nie je súdnym rozhodnutím.

§ 161 ods. 1 CMP:

V konaní o dedičstve poverí súd notára, aby vo veci konal a rozhodoval.

Aké sú dôvody nesúladu?

Navrhovateľ, ktorým je v predmetnej veci Okresný súd Dunajská Streda (sudca Michal Novotný) je toho názoru, že výpočet osôb, ktoré môžu rozhodovať v mene súdu pri výkone súdnej moci je taxatívne definovaný v článku 142 ods. 2 Ústavy SR, pričom notár v tomto výpočte absentuje.

Tak sa na to pozrime. Podľa článku 142 ods. 2 Ústavy SR súdy rozhodujú v senátoch, ak zákon neustanoví, že vo veci rozhoduje jediný sudca. Zákon ustanoví, kedy sa na rozhodovaní senátu zúčastňujú aj prísediaci sudcovia z radov občanov a v ktorých veciach môže rozhodnúť aj zamestnanec súdu poverený sudcom. Proti rozhodnutiu zamestnanca súdu povereného sudcom je prípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca.

„Napadnuté ustanovenia § 16 ods. 1 a § 161 ods. 1 C. m. p. však ukladajú súdu poveriť rozhodovaním práve notára. Notár však nie je v štátnozamestnaneckom pomere, čo je výslovne vylúčené v § 6 ods. 1 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti. Činnosť notára je nezávisle vykonávanou samostatnou zárobkovou činnosťou (porov. § 4 ods. 2 zákona č. 323/1992 Zb.). Notár teda nie je osobou, ktorú by vôbec v zmysle čl. 142 ods. 2 druhej vety Ústavy Slovenskej republiky bolo možné poveriť rozhodnutím v mene súdu, pretože nespĺňa požiadavku, aby išlo o „zamestnanca súdu“, a celkom zjavne nie je ani sudcom alebo prísediacim sudcom. Vzhľadom na už uvedenú taxatívnosť výpočtu osôb, ktoré sú oprávnené rozhodovať v mene súdu, v čl. 142 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky tak treba dospieť k záveru, že ani zákon nemôže notára oprávniť rozhodovať v mene súdu, a to či už na základe poverenia sudcu alebo bez takého poverenia. Zákon, ktorý by oprávňoval notára na takéto rozhodovanie, nie je v súlade s citovaným ustanovením Ústavy Slovenskej republiky.“ konštatuje súd vo svojom návrhu.

Ako ďalej navrhovateľ uvádza, Civilný mimosporový poriadok však celkom zreteľne takéto oprávnenia notárovi zveruje. Z § 16 ods. 2 CMP totiž plynie, že rozhodnutia vydané notárom na základe poverenia sú rozhodnutiami súdu (prvej inštancie). Notár ako súdny komisár teda rozhoduje v mene súdu, jeho rozhodnutia sú rozhodnutiami súdu, sú ako také napadnuteľné (§ 69 až 73 CMP), no majú aj účinky rozhodnutí súdu (napr. účinky právoplatnosti, § 226 až 231 CSP). Oprávnenie notára na takéto rozhodovanie sa pritom zakladá práve na poverení súdu v zmysle § 16 ods. 1 a 2 a § 161 ods. 1 CMP. Preto sú tieto ustanovenia v časti, v ktorej ukladajú súdu prvej inštancie poveriť rozhodovaním notára ako osobu, ktorá nie je ani sudcom, ani zamestnancom súdu (a tým ho oprávniť na vydávanie rozhodnutí v mene súdu v zmysle § 16 ods. 2 CMP) podľa súdu v nesúlade s čl. 142 ods. 2 druhou vetou Ústavy Slovenskej republiky. Naopak, citovanému ustanoveniu neodporuje tá časť § 16 ods. 1 a § 161 ods. 1 CMP, ktorá umožňuje a ukladá súdu poveriť notára vykonávaním úkonov v konaní o dedičstve. Na vykonávanie faktických úkonov, teda napr. obstarávanie podkladov, pojednávanie, vykonávanie dôkazov a pod., sa totiž obmedzenie ustanovenia čl. 142 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky už podľa svojho znenia nevzťahuje.

„Akékoľvek rozhodnutie, ktoré by však v tejto súvislosti bolo potrebné, notár nemôže byť oprávnený vydať v mene súdu ani na základe poverenia danému mu sudcom, pretože to nie je súlade s citovaným ustanovením ústavy.“ zdôrazňuje navrhovateľ.

Navrhovateľ sa vo svojom návrhu ďalej zaoberá následkami prípadného vyslovenia nesúhlasu napadnutých častí vyššie citovaných ustanovení, komparuje súčasnú právnu úpravu s právnou úpravou v Občianskom súdnom poriadku a zamýšľa sa tiež nad právnym postavením súdneho exekútora, ktorého status porovnáva so statusom notára.

Dva problémy vznikajúce v dôsledku rozhodovania notára v mene súdu

Navrhovateľ na dokreslenie ústavných aspektov tejto problematiky poukázal na dva problémy, ktoré vznikajú v dôsledku rozhodovania notára v mene súdu.

1. „Predovšetkým je to problém samotného čl. 144 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky. Z citovaných ustanovení vyplýva dôležité oprávnenie sudcu všeobecného súdu riešiť konflikt medzi jeho viazanosťou právnymi predpismi rôznej právnej sily, ale zároveň dôležitou poistkou v ochrane jednotlivca pred neústavnými zákonmi a všeobecne záväznými právnymi predpismi. Oprávnenie dané sudcovi v tomto ustanovení súvisí s jeho nezávislosťou a viazanosťou len právnymi predpismi zaručenou v čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky; práve preto môže oprávnenie v čl. 144 ods. 2 patriť len sudcovi (hoci je v ňom použité slovo „súd“). Aby však sudca mohol túto dôležitú funkciu vykonať, musí mať originárne právo rozhodovať o každej otázke súvisiacej s výkonom súdnej moci vo veciach uvedených v čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Sudca teda musí mať sám možnosť vydať každé rozhodnutie, pred jeho vydaním posúdiť, či sú splnené podmienky na jeho vydanie a či právne predpisy, ktoré sa pri jeho vydaní majú aplikovať, nie sú v nesúlade s právnymi predpismi vyššej právnej sily. Obligatórne poverenie notára ako súdneho komisára rozhodovať v mene súdu [a tomu zodpovedajúci zákaz, aby vecné rozhodnutie v konaní o dedičstve vydal sudca, keďže by išlo o vadu nesprávneho obsadenia súdu, porov. §365 ods. 1 písm. c) C. s. p.] reálne odníma sudcovi túto právomoc. Sudca totiž nemá žiaden vplyv na rozhodnutie notára, nemôže notárovi ukladať pokyny (na rozdiel napríklad od súdneho úradníka) a nemôže ho viazať svojím právnym názorom inak než prípadným zrušením jeho uznesenia na základe odvolania. Notár však nie je vybavený garanciou sudcovskej nezávislosti v zmysle čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, naopak, o jeho menovaní a odvolaní rozhoduje minister spravodlivosti. Sudca ako predstaviteľ súdnej moci a jej vykonávateľ v každej veci, ktorá patrí do právomoci súdov, teda nemá na jeden úsek vecí žiaden vplyv. Môže (a musí) len udeliť poverenie bez akejkoľvek možnosti kontroly nad spôsobom výkonu súdnej moci.“

2. "Ďalším problémom je rozhodovanie notára vo svojej vlastnej veci, čo je pri výkone súdnej moci zásadne vylúčené. Podľa § 47 CMP sú totiž odmena notára a hotové výdavky súčasťou trov konania, ktorú okrem prípadov § 50 ods. 1 až 3 CMP, kedy ich platia účastníci, platí štát, a na tento účel je notár dokonca účastníkom konania (§ 171 CMP). Zároveň však § 161 ods. 2 CMP nevylučuje rozhodovanie o trovách konania spomedzi rozhodnutí, ktoré vydáva súdny komisár. O trovách konania sa pritom podľa § 57 CMP má rozhodnúť len na návrh v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí (§ 58 CMP). Zo všetkých týchto ustanovení je zrejmé, že notár v konaní o dedičstve rozhoduje o trovách konania, teda o svojej vlastnej odmene a náhrade výdavkov, hoci je sám účastníkom konania v tejto časti."

Zdroj: Ústavný súd SR
Ilustračné foto: najprávo.sk