Advokátska kancelária JUDr. Karola Hrádelu z Prahy zaslala na Ústavný súd Českej republiky v mene svojich klientov – politickej strany Veci verejné, poslancov a senátorov Parlamentu ČR ústavnú sťažnosť a návrh na zrušenie zákona o majetkovom vyrovnaní s cirkvami a náboženskými spoločnosťami. Pre mimoriadne zaujímavé odôvodnenie tohto návrhu si ho dovoľujeme predostrieť na diskusiu aj pre našich čitateľov.
Zákon narúša ekonomickú a právnu stabilitu republiky
Navrhovatelia vo svojom návrhu uvádzajú, že zákon ohrozuje samotné základy Českej republiky, ničí myšlienky otcov zakladateľov Československej republiky, je diskriminačný voči iným právnickým či fyzickým osobám, vytvára neodôvodnenú materiálnu základňu pre pravicové politické sily z prostriedkov všetkých, prelamuje hranicu Februára 1948 a de facto prehlasuje dekréty prezidenta Beneša za zdroj bezprávia. Narúša bez akejkoľvek právnej či inej povinnosti ekonomickú a právnu stabilitu Českej republiky.
Podľa navrhovateľov je zákon diskriminačný voči iným právnickým či fyzickým osobám, keďže vydáva či nahrádza cirkevným subjektov všetko, čo vlastní štát a čo súviselo s cirkevným majetkom, aj keď to cirkvi a cirkevné právnické osoby nevlastnili a za tým účelom zavádza do právneho poriadku nový termín „príslušalo", zákon tiež pri odškodňovaní za údajne nevydaný majetok ukladá vyplácať náhradu za trhové ceny, pričom osobám, ktorým bol od roku 1919 zhabaný majetok na základe pozemkovej reformy, dostávali ceny tabuľkové.
Nikto nemôže mať prospech zo svojej vlastnej nepoctivosti
Navrhovatelia v návrhu uvádzajú, že v práve už do dôb rímskeho práva platí zásada „nemo turpitudinem suam allegare potest", teda, že nikto nemôže mať prospech zo svojej vlastnej nepoctivosti. Rovnako tak platí zásada, že z bezprávia nemôže povstať právo. Cirkevný majetok bol často zabezpečovaný vďaka nátlaku (kliatby, krížové výpravy, povinné desiatky, čarodejnícke procesy atď), ale aj preto, že významná časť českej šľachty, ale aj ďalších nekatolíckych obyvateľov zeme, bola nútená opustiť túto zem po prehre v bitke na Bielej hore. Pripomínajú, že vytváranie teraz vydávaného majetku je späté s nátlakom cudzej moci, ktorá má teraz zbohatnúť na úkor českého štátu.
V návrhu tiež podrobne opisujú historické udalosti od 13. storočia, na základe ktorých dochádzalo k nedobrovoľnému „vyvlastňovaniu" určitého majetku pre potreby cirkvi katolíckej do jej vlastníctva, alebo vlastníctva jej inštitúcií, a to bez akejkoľvek náhrady dovtedajším vlastníkom. Cirkvi zostávali povinne platené desiatky a vytvárali sa predpoklady pre jej budúce majetky. Tiež uvádzajú: „Nekatolícke obyvateľstvo, ktorého bola po Bielej hore podstatná časť obyvateľstva, stráca a je násilím rekatolizovaná. Nastáva nové obohacovanie katolíckej cirkvi a návrat k predhusitským časom. Šľachtici, ktorí nechceli prestúpiť na katolícku vieru, mohli odísť podľa mandátu z 31. 7. 1627, avšak poddaní museli zostať a boli násilne rekatolizovaní, pokiaľ neutiekli. Protireformačný patent Ferdinanda II, podľa ktorého boli mnohí nútení sa odsťahovať, potom stanovil: „aby tak mimo svaté apoštolské a jediné spasitelné kresťanské náboženství... nebyla zaváděna a dovolena žádná jiná víra nebo svádějící kacířské zhoubné bludy, roty a sekty". Niektoré poddanské dediny sa potom vyľudnili v dôsledku útekov až na 50%, keď útek znamenal samozrejme aj vzdanie sa svojho majetku pre vieru otcov a pre zachovanie obyčajnej ľudskej dôstojnosti a hrdosti. Konfiškáciami majetku došlo k obmedzeniu ekonomickej moci domácej šľachty, nakoľko tento postih zasiahol v Čechách asi polovicu všetkých dospelých príslušníkov stavu panského a mestského. Český štát prišiel o svoju politickú reprezentáciu a nastal nárast katolíckeho cirkevného majetku pri likvidácii iného cirkevného majetku. Podľa mandátu z 3. 3. 1628 bola donútená asi 1/4 českých šľachtických rodín a asi 1/5 až 1/4 zámožnejšieho meštianstva opustiť vlasť. Habsburské súštátie začalo slúžiť dynastickým záujmom a potrebám katolíckej cirkvi.
Neexistencia povinnosti reštituovať
Sťažovatelia poukazujú tiež na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, z ktorej nemožno vyvodiť žiadnu povinnosť čokoľvek cirkvám reštituovať či sa s nimi vyporiadavať. Akékoľvek ukladanie takejto povinnosti by bolo retroaktívne, keď k prípadnému znárodneniu došlo pred prijatím Dohovoru o ľudských právach a slobodách.
Kompletný návrh si môžete prečítať tu.
Zdroj: Ústavný súd ČR
Ilustračné foto: internet